Keď pred desiatimi rokmi manžel prišiel o prácu na univerzite, rozhodol sa podnikať, hoci, úprimne, nikdy k tomu nemal sklony. Vyštudovaný muzikológ si otvoril obchod. Síce s hudobnými nástrojmi, o ktorých vedel prvé aj posledné, ale pokiaľ išlo o biznis, uvedomil si, že spravil capa záhradníkom. Poznal svoj tovar, ale nepoznal zákazníka. Mali sme plný sklad, ale prázdnu kasu. Napriek tomu to nevzdával, našiel si spoločníka a nejako to udržali nad vodou. Dokonca mal pocit, že sa v tom ako-tak naučil chodiť, a keď zvládol tie kruté začiatky, keď sme mali viac dlhov ako majetku, tak už ho nič nezaskočí. Ale potom prišla pandémia, ktorá jednoducho zaskočila všetkých. A to už neustál. Jeho spoločník to vzdal po prvom roku lockdownov a, bohužiaľ, neodišiel celkom seriózne. Z podnikania sa nechal vyplatiť, pritom zatajil dlhy, ktoré sa mu podarilo narobiť v snahe zachrániť ich biznis. Medzitým sa totiž rozrástli o agentúru, ktorá organizovala koncerty a hudobné akcie. Môj muž sa teda zadlžil, aby odkúpil zadlženú firmu. Po pár mesiacoch ďalších zavretých prevádzok bolo jasné, že sa to nedá udržať. Zložila sa však nielen firma, ale aj on. Nikdy som neverila, že zo zdravého chlapa, ktorý sa naozaj len tak nedal, sa môže stať psychiatrický pacient…
Rúca aj to posledné, čo zostalo stáť
Diagnostikovali mu posttraumatickú stresovú poruchu a ťažkú depresiu. Boli dni, keď nebol schopný vstať z postele a na otázky mi odpovedal maximálne očami. Mali sme dve malé deti, dlh na jeho zdravotnom aj sociálnom poistení, čo znamenalo, že nemal nárok na žiadnu podporu, a k tomu všetkému len môj učiteľský plat. Mala som pocit, že som krok od toho, aby som skončila ako on, ale vďaka rodičom, kamarátom a množstvu ľudí okolo, ktorí nás podržali, som to dala. Manžel je zdravotne z najhoršieho vonku, niektoré dlhy sa podarilo splatiť, zvyšné konsolidovať tak, aby sme ich mohli splácať pomaly, aj keď to bude v podstate na celý život. Môj muž však akoby nedokázal začať odznova alebo nechcel veriť, že bude lepšie. Čoraz častejšie spomína rozvod, ale s tým, že ho určite chcem ja, lebo mi s deťmi bez neho bude lepšie… On totiž už nevládze byť ani manželom, ani otcom. Nikdy som mu pritom nevyhadzovala na oči, že krach firmy je jeho vina. Nevyčítala som mu, kam nás to dostal. Samozrejme, že sme sa v tých najťažších chvíľach hádali, možno padli aj nadávky, ale náš vzťah bol to jediné, o čo sme sa mohli oprieť. Nechápem, prečo teraz, keď sa nám konečne podarilo odraziť od dna, chce zrútiť, čo zostalo stáť. Je to súčasť jeho diagnózy, alebo naozaj je už naša rodina nad jeho sily? Nechápe, že mi tým ubližuje?
Muž si teraz neuvedomuje, že ubližuje
Hoci hovorí o rozvode, má pocit, že tým pre manželku robí to najlepšie, čo vie. Chce to však naozaj, alebo sa podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej len trestá za to, že mu nevyšlo podnikanie a narobil tým rodine starosti?
Ingridin manžel prežil náročné kumulované problémy súvisiace s podnikaním. Prevzal zodpovednosť za všetko, čo považuje v živote za dôležité. Za firmu aj rodinu. Cíti nadmernú vinu a nechce viac zaťažovať manželku a deti, chce im dopriať život bez bremena. Preto ponúka rozvod, ktorý pre neho znamená oslobodenie tých, ktorých má rád, ktorí sú pre neho dôležití. Súčasnosť a najmä budúcnosť má prekrytú filtrom depresie. Akékoľvek závažné rozhodnutie preto treba nechať na čas, keď bude ozaj preliečený a bude mať zdravý náhľad na situáciu, teda náhľad nezaťažený negatívnymi emóciami, depresiou. V súčasnosti skutočne nechápe, že manželke ubližuje. Naopak, je presvedčený, že jej pomôže.