Akokoľvek odchádzame na materskú dovolenku sebavedomé, tri roky doma vedia našu sebadôveru celkom slušne naštrbiť. A keď sa k nim ešte nečakane pridá výpoveď z organizačných dôvodov, môže skončiť na bode mrazu. Ako ju v správnej chvíli rozmraziť?
Keď som porodila druhé dieťa, bola som v siedmom nebi. Dve zdravé deti po dlhých rokoch čakania boli pre mňa zázrak. Síce ma nezasypalo zďaleka toľko blahoprianí z práce ako pri prvorodenej dcére, ale to som vôbec neriešila. „Zasypali“ ma hormóny šťastia a dvojnásobné materské povinnosti. Keď som priniesla syna z pôrodnice, dcéra práve oslávila tretie narodeniny. Na prácu som nestíhala ani myslieť, hoci som ju milovala a myslím, že som ju aj robila dobre. Šéfka sa totiž so mnou pred tromi rokmi lúčila s tým, že vie, že nikto nie je nenahraditeľný, ale zdá sa jej, že v mojom prípade to neplatí. A že by mi najradšej platila pestúnku. Objala som ju, zasmiali sme sa a brali to ako vtip. Všetci totiž vedeli, že si materstvo chcem vychutnať naplno, keďže som naň tak dlho čakala. No bolo príjemné odchádzať s pocitom, že im budem chýbať. Mne bežal čas s malým dieťaťom, neskôr dvoma, neuveriteľne rýchlo, no im sa možno zdalo, že som doma pridlho. No vždy, keď potrebovali s nejakým projektom pomôcť, mohli sa na mňa spoľahnúť. Uložila som deti a po nociach som pracovala.
Za odmenu som dostala výpoveď
Po tomto všetkom prišla doporučená zásielka od môjho zamestnávateľa, ktorú som dostala, keď mal syn takmer rok, pre mňa šokom. Dostala som výpoveď. Zrušili celé oddelenie a ostatným kolegyniam dali iné pozície. Ja som sa však pre nich s dvoma deťmi stala neperspektívna. Dve materské po sebe sa vraj neodpúšťajú. To mi naznačili neskôr kolegyne. Cítila som sa oklamaná a ponížená. Syn nemal ešte ani rok, do práce som sa nechystala, ale byť doma ďalšie dva roky s tým, že sa nemám kam vrátiť, bolo strašné. Striedali sa vo mne pocity hnevu, zúfalstva a presvedčenia, že som nanič a na dobrú prácu môžem zabudnúť. Niekde vnútri som však predsa len dúfala, že si po rodičovskej dovolenke nájdem lepšie miesto a nakoniec budem vďačná, že sa nemusím vrátiť tam, kde ma nechceli. To sa však nestalo. Teda… Možno to len nedokážem tak vidieť. Stále ma totiž hnevá, že musím niekde začínať odznova, nanovo dokazovať, čo viem, pritom moju prácu v bývalej firme robí neskúsená, no mladá a bezdetná žena. Existuje šanca, že to niekedy hodím za hlavu?
Dana Č. (36), Lipany
Odborníčka radí: Aj nespravodlivosť nás môže posunúť dopredu
Keď dávame zo seba to najlepšie, čo vieme, akosi automaticky očakávame, že to bude ocenené. A o to viac nás zloží na kolená, keď sa stane presný opak. Ako sa v tej chvíli podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej znova pozbierať a hlavne dať dokopy rozbité sebavedomie?
Každému sa občas stane nespravodlivosť, no nemôžeme sa jej poddávať. Zdravé sebavedomie má totiž hlbší základ, než je prijatie okolím alebo nejakým šéfom. Navyše v tomto prípade výpoveď nevypovedá o neschopnosti zamestnankyne, ale skôr o záujmoch šéfa. Preto by ju nemala vzťahovať na seba a oslabovať si tak dôveru v seba, vo svoju hodnotu, v prednosti a schopnosti. Na to, aby sme všetky negatívne emócie spracovali, je síce potrebný čas, no nemá význam ho zbytočne predlžovať. Oveľa viac nám pomôže začať sa na to, čo sa nám stalo, pozerať z tej pozitívnej strany – v čom je táto situácia výzvou, čo nás môže naučiť a kam posunúť.
Rýchlokurz materského sebavedomia
1. Materská dovolenka je čas, keď žena viac získa, ako stratí.
2. Stávate sa oveľa flexibilnejšou, empatickejšou a schopnou zvládať mnohé záťažové situácie naraz.
3. Aj keď vám na začiatku v práci padajú povinnosti na hlavu, nezľaknite sa. S dieťaťom sa stávate zrelšou a zodpovednejšou, nie hlúpou a lenivou.
