Slovensko zasiahla správa o úmrtí operného speváka Pavla Dvorského. Mal 71 rokov a patril do známej speváckej rodiny bratov Dvorských.
Slovenské umelecké prostredie zarmútila správa o jeho odchode. Dvorský pôsobil ako sólista opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici a neskôr ako člen Opery Slovenského národného divadla v Bratislave.
Správa o úmrtí Pavla Dvorského pripomenula, že odchody známych osobností často patria medzi najsledovanejšie domáce správy. Nejde pritom iba o zvedavosť. Keď zomrie človek, ktorého hlas, tvár alebo príbeh sprevádzali verejný život celé roky, mnohí ľudia si neuvedomia iba jeho stratu.
Zrazu sa im vrátia vlastné spomienky, rodinné večery pri televízii, návštevy divadla, koncerty, rozhovory s rodičmi či obdobie života, ku ktorému sa už nedá vrátiť.
Prečo smútime za ľuďmi, ktorých sme nepoznali
Psychológovia pre tento jav používajú pojem parasociálny vzťah. Ide o jednostranné, ale emocionálne významné puto k verejne známemu človeku.
Podľa magazínu Real Simple takéto vzťahy vznikajú preto, že známe osobnosti sledujeme dlhý čas, poznáme ich tvorbu, ich úspechy a často aj osobné príbehy. Keď zomrú, smútok sa nemusí týkať iba ich samotných, ale aj toho, čo pre nás predstavovali.
Pri umelcoch to platí obzvlášť silno. Hudba, film, divadlo či televízia nevstupujú do života ľudí ako bežná informácia. Spájajú sa s náladou, obdobím, vzťahmi a miestami.
Niekto si pri mene speváka vybaví mamu, ktorá si púšťala jeho nahrávky. Iný si spomenie na prvé predstavenie v divadle. Ďalší cíti, že s odchodom známej osobnosti sa uzavrela časť kultúrnej pamäti, ktorú bral ako samozrejmosť.
Smútok nemusí byť logický, aby bol skutočný
Mnohí ľudia sa pri podobných správach zľaknú vlastnej reakcie. Povedia si, že predsa nemajú právo smútiť za niekým, koho osobne nepoznali.
Odborníci však upozorňujú, že smútok sa nemeria tým, či sme s človekom sedeli pri jednom stole. Continued Psychology opísal parasociálny smútok ako intenzívnu reakciu po strate verejnej osobnosti, ku ktorej si ľudia vytvorili citové puto.
Takýto človek pre nich mohol predstavovať oporu, inšpiráciu alebo symbol istého obdobia.
Preto môže byť reakcia veľmi osobná. Neplačeme iba za známym menom v titulku. Často plačeme za vlastnou mladosťou, za rodičmi, ktorí nám toho človeka predstavili, za časmi, keď bol svet v našej spomienke jednoduchší.
Smrť známej osobnosti nám zároveň pripomína, že pominuteľnosť sa netýka iba ľudí v našom okolí. Týka sa aj tých, ktorí pôsobili nedotknuteľne.
Sociálne siete smútok zviditeľnia
Kedysi ľudia prežívali takéto správy najmä doma, pri novinách alebo televízii. Dnes sa smútok okamžite presúva na sociálne siete.
Ľudia zdieľajú archívne zábery, piesne, osobné spomienky alebo len krátke odkazy vďaky. Takéto spoločné trúchlenie môže pomôcť, pretože človek vidí, že v reakcii nie je sám.
Zároveň však platí, že každý smúti inak. Niekto napíše dlhý status. Niekto si v tichu pustí nahrávku. Niekto iba na chvíľu zostane bez slov. Ani jedna reakcia nie je nesprávna.
Odchod Pavla Dvorského je preto viac než správa z kultúry. Je pripomienkou, že umelci sa niekedy stanú súčasťou našich životov nenápadne – cez hlas, javisko, televízny záznam alebo príbeh rodiny, ktorú pozná celé Slovensko.
A keď odídu, nezmizne iba verejná osobnosť. Na chvíľu sa pohne aj niečo v nás.