Volám sa Dáša, mám 64 rokov a môj manžel Juraj má 66 rokov, sme spolu takmer štyridsať rokov. Vychovali sme dve deti. Spočiatku sa narodil náš syn a o niekoľko rokov aj dcéra. Máme štyri vnúčatá.
S manželom sme sa spoznali na vysokej škole. Obaja sme študovali rovnaký odbor, akurát on bol o dva ročníky vyššie. Vzali sme sa po mojej promócii, začali spolu bývať a pár rokov po svadbe sa nám narodil syn. Malý byt nám bol čoskoro tesný, vymenili sme ho časom za väčší. Získali sme síce jednu izbu navyše, ale po narodení dcéry pred 30 rokmi sme sa už nezmestili ani do neho. A vtedy sa manželovi rodičia rozhodli odísť na vidiecku chalupu a nám prenechali veľký byt, v ktorom manžel vyrástol. Je jedináčik, nemuseli sme sa tak s nikým o neho deliť.
Obaja s manželom sme mali náročnú a zaujímavú prácu. Našťastie sme ju vždy dokázali skĺbiť so starostlivosťou o deti a rodinu. Veľa nám pomáhali aj starí rodičia. Deti sme ani jeden nechceli zanedbávať, ale na seba sme už času mali oveľa menej. Už od stredného veku sme sa tešili, až raz budeme v dôchodku a budeme na seba mať toľko času, až nebudeme vedieť, čo s ním.
Ako prvý našu domácnosť opustil syn. Našiel si dievča skoro 150 kilometrov od nás, vzal si ju a narodili sa im dve deti. Vídame sa celkom často, ale menej, než by som si priala. Mladí žijú pod jednou strechou s rodičmi nevesty. Nič im tam nechýba a úlohu babičky tak plní predovšetkým synova svokra. Našťastie je to skvelá ženská, syn na ňu nedá dopustiť, až niekedy trošičku žiarlim.
Kvôli mojim vnúčatámsom išla do dôchodku
Ja si ale užívam rolu babičky u dcéry. Pred piatimi rokmi sa jej narodili dvojčatá. Od prvých okamihov som sa jej snažila pomôcť s tým, čo bolo treba. Dcéra i zať sú skvelí rodičia, pre deti urobia aj posledné, ale občas je toho na nich dosť. Deti sú ako z divokých vajec, takže pomoc so strážením sa im náramne hodila a hodí aj naďalej. Pred dvomi rokmi, keď sa dcéra už chcela vrátiť do práce, som išla do dôchodku, aby som sa mohla deťom čo najviac venovať. Chodia síce do materskej škôlky, ale moja pomoc je takmer denná. Našťastie, dcéra s rodinou žijú v blízkosti nás.
Manžel v tom čase ešte pracoval, čo mi plne vyhovovalo, pretože som nemala výčitky, že je doma sám. Často sme ale spolu hovorili o tom, že po pár rokoch nechá prácu aj on a potom už si budeme len plniť sny, ako sme si to sľúbili. Naplánovali sme si cestovanie, občas so sebou vezmeme aj vnúčatá, budeme tráviť voľné dni u mladých na chalupe, čítať knihy (manžel má knižnicu plnú knižiek, ktoré si šetril na dôchodok), výstavy, divadlá. Ani sme sa neobávali finančných problémov, sme celkom skromní, máme aj dosť našetrené.
Manžel teda pred pol rokom odišiel do vytúženého dôchodku. Prvé týždne boli skvelé. Ráno sme si pospali, môj manžel mi dokonca po niekoľkých rokoch priniesol raňajky do postele. Potom sme si v kľude zvolili denný program, chodil so mnou aj za vnúčatami, alebo sme si ich vzali k nám domov. Šli sme pozrieť našu dcéru a syna na chatu, navštívili niektoré výstavy. Stručne povedané, konečne sme si to užili.
Prebytok voľného času jej manžela ničí
Ale to netrvalo dlho, manžel sa postupne zmenil. Sťažoval sa, že nevie, čo má robiť so svojím voľným časom. Keď som mu vymenovala, čo plánoval a na čo má teraz všetko čas, iba sa usmial, že sa mu nechce čítať, že to nemohol robiť na chatke a musel urobiť niečo iné a nebol v nálade ísť na výlety, kde je príliš horúco alebo zima. Hľadal len jednu výhovorku za druhou. Aj deti mu občas začali vadiť, že sú príliš živé a hlučné a má právo mať doma pokoj.
Z môjho pohodového manžela sa tak pomaly, ale iste stáva starý ufrflaný dedo. Koľkokrát ho nájdem sedieť a pozerať do blba, namiesto toho, aby šiel na prechádzku alebo si vzal knihu alebo pozeral televíziu. Navrhol som, že by sme mohli ísť na výlet k moru, mať deti alebo ísť len sami. Máme peniaze a nechali by sme sa hýčkať. Povedal mi, že na nikoho nie je zvedavý.
Neviem si s ním rady. Čokoľvek, čo mu hovorím, to neguje, odmieta môj návrh. Jeho správanie už deti videli a moja dcéra sa spýtala, či to nie je preto, lebo im pomáham. Čo som jej na to mala povedať? Ospravedlňujem svojho manžela, ale som na neho naštvaná. Na jednej strane chápem, že sa jeho život úplne zmenil, ale na druhej strane sa zaujímalo, prečo sa nedokázal prispôsobiť tejto zmene a užívať si ju rovnako ako ja. Stále dúfam, že mu to čoskoro dôjde.
Dáša
Názor odborníčky: Zapojte jeho kamarátov
Milá Dáša, váš príbeh by som mohla ilustrovať pri práci s mojimi klientmi. Bohužiaľ však ako príbeh skôr s nedobrým koncom. Vysvetľuje, aké dôležité je pracovať s partnermi na spoločnom čase, ako aj o voľnočasových aktivitách pre každého zvlášť, a to po celý život. Ak budeme čakať, kým budú deti vyrastať alebo keď pôjdeme do dôchodku, potom nemáme veľmi na čo nadväzovať.
Vy sama zrejme patríte k aktívnejším jedincom. Možno ste si to ani neuvedomili, ale v dôchodku len nadväzujete na celoživotné tempo. Avšak váš manžel prišiel odchodom do dôchodku o hlavnú a pravdepodobne jedinú životnú náplň. Namiesto toho, aby sa pustil do čítania všetkých kníh, sa potáca nad priepasťou a nevie čo s toľkým voľnom.
Určite si nemyslím, že je nesprávne, že ho opakovane pozývate na všetky vaše aktivity. Je však možné, že nebude mať záujem o vaše návrhy.
Pokúsia by som sa zapojiť manželových mužských priateľov, ak nejakí existujú, tam by som videla možnosť narušenia jeho letargie. Porozprávajte sa so svojím manželom, aby ste zistili, čo si myslí o nadchádzajúcich rokoch. Aké aktivity do nich patria, čo by mu prinieslo radosť? Pozvite svoje dospelé deti, aby vám pomohli, a môžu sa poučiť z myšlienok svojho otca o tom, ako tráviť dôchodok. Keď budú obrysy jeho fantázie jasnejšie, môžete premýšľať o tom, do akej miery sa vaše dva svety môžu pretínať.
PhDr. Magdalena Dostálová
