Psychické problémy by nemali byť tabu témou, no napriek tomu sa o nich nehovorí toľko, koľko by sa malo. Aj na to poukazuje Slovenka Ivka, ktorá vystupuje na Instagrame pod účtom Môj život nanovo.
Depka, úzkosť, panika, vyhorenie. Dnes tieto slová používa mnoho z nás, no faktom je, že mnoho z nás netuší ich pravý význam. Ty si sa s jednm z týchto slov spojila a mňa by zaujímalo - kedy si zistila, že niečo nie je v poriadku?
Odkedy si pamätám som mávala rôzne strachy. Jedno obdobie bol strach o blízkych, potom prišiel strach z krvi, mávala som strachy typu, čo ak ma niekto počul hovoriť niečo a teraz to použije proti mne, aj keď som vlastne vedela, že nič také som nepovedala. No pri úzkosti sa racionálno stráca. Vtedy som o žiadnej úzkostnej poruche netušila. Myslela som si, že taká proste som a ostanem. Že som proste zdedila hnus povahu. Vadia mi niektoré zvuky, vône. Že je to moja vina. Jedno obdobie som musela každý večer rozobrať telefón, vybrať simku, lebo som mala paniku, že nás niekto počúva.
Skôr, než by som prešla k tebe samotnej, upozornila by som na Tvoj profil na instagrame Môj.život.nanovo, ktorý je skutočne edukačný. Upozorňuješ na ňom na stigmy, ktoré sa týkajú duševného zdravia. Ako ti ho napadlo vytvoriť?
Po necelom roku psychoterapie som sa stretla s našou rodinou Monikou, ktorá je rehoľná sestra a ona mi vnukla myšlienku, že keď dám svoje pocity na papier, tak mi to môže pomôcť a uľaviť. A tak sa zrodila myšlienka začať písať o mojej poruche verejne. Zakladala som profil s tým, že ak pomôžem čo i len jednému človeku, tak to bude mať zmysel. Lebo to utrpenie predtým, než som sa odhodlala vyhľadať odbornú pomoc je neopísateľné. Panické záchvaty som mávala snáď každý večer.
Stretla si sa niekedy so stigmou ty sama? Myslím, či si si ju dávala aj sama - a či si sa sama obviňovala za svoje problémy.
Áno. Bolo aj takéto obdobie. Pocity viny boli obrovské. Zo všetkého. Práve z pocitov viny, ktoré sa mi vryli v detstve z nesprávne vyhodnotenej situácie, sa mi spúšťa úzkosť. Psychoterapia je ako tanec. Dva kroky vpred, jeden vzad. V istom bode prišlo akoby prelomenie. A už sa to len zlepšuje. Je to proces. No každý má nárok cítiť sa dobre. Ako vraví môj psychológ: ,,Nie sme tu na to, aby sme sa trápili, ale žili, tvorili, milovali.“ A keď trpíte duševnou poruchou, nič z toho nie je možné.
Ak to nie je príliš citlivé, chcela by som sa ťa opýtať - ako prebiehal tvoj panický stav? Ako sa cez takýto moment cítiš?
Pred vyhľadaním odbornej pomoci som absolútne nevedela ako reagovať na strachy. Mala som ich celý deň milión, kopili sa, kvasili. Večer býval vždy najťažší. Únava z celého dňa a tiaha strachov vyvrcholila dlhým plačom. Počas takého záchvatu som sa aj fyzicky cítila úplne zle. Nič ma nebavilo, netešilo. Nikam som nechcela chodiť, lebo som sa všetkého bála. Manžela som bombardovala otázkami, aby som sa uisťovala, že strach je neopodstatnený. Moje sebavedomie bolo na bode nula. Dokonca som mala strach aj vyhľadať pomoc, lebo som sa bála, že mi kvôli tomu zoberú Sofi.
