Stál predo mnou vysoký, krásny dospievajúci chalan. Díval sa na mňa ako na cudzinku, ktorá vtrhla do jeho života ako ničivý uragán. „Babka mi všetko povedala. Roky som ťa nezaujímal, celé roky si mi nenapísala ani za mnou neprišla. Keď som bol chorý, držala ma za ruku babka. Keď ma niečo trápilo, boli tu len babka a dedko. Niekedy prišiel aj otec, ale ty? Nie si moja mama! Nechcem s tebou nikam ísť, nechcem s tebou bývať, nechcem ťa už ani vidieť, pretože ťa nenávidím! Babka mi nemala vôbec hovoriť, že si moja mama! Moja mama je v cudzine, a tak to zostane! A vôbec, všetci ste ma celý čas klamali!“
Taký výron nenávisti som nečakala. Áno, bola v ňom veľká bolesť a ja som si uvedomila, čo sa v mojom synovi muselo za tie roky odcudzenia odohrávať. Moji rodičia ho proti mne určite nenavádzali, ale bola som pre neho vzdialená a cudzia a navyše zradkyňa, ako by som si mohla za taký krátky čas získať jeho dôveru a priazeň? „Idem s chalanmi von,“ oznámil Jonáš a tresol za sebou dverami. V jeho očiach som zazrela záblesky sĺz. Objednala som sa k psychológovi.
Vypočul ma a odporučil rodinnú terapiu. Nebude to žiadna „instantná polievka“, upozornil ma, ale beh na dlhú trať. Jonášovi môže trvať dlho, kým sa s celou situáciou vyrovná. Zranenia sú hlboké. Povedal mi, že musím byť trpezlivá, že sa mám pripraviť na to, že syn nebude komunikovať. Ale že to rozhodne nesmiem vzdať.... Termín prvého sedenia sa blíži a ja priznávam, že mám strach…