Mala som necelých šestnásť rokov, keď som otehotnela. Bola som deviatačka na základnej škole a chodila som s Paľom. Mal osemnásť a druhý rok študoval na priemyslovke. V ten deň som s Paľom vypila veľa vína, prišla o panenstvo, no ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohla aj otehotnieť. Bola som presvedčená, že prvý raz sa to nestáva… Najprv to nebolo bohviečo, ale potom to začínalo byť pekné, vlastne víkend bol dosť dlhý na to, aby sa neskúsené dievča čosi z milovania naučilo. Keď som nedostala menštruáciu, nenapadlo mi, že môžem byť tehotná. Navyše sa objavili ranné nevoľnosti. Dochádzalo mi... Som skrátka v tom! Čo budem robiť?
Veľmi som sa bála povedať to mame. A čo ešte otcovi! Ten ma zabije! S plačom som to vybalila na Pavla. Rozhneval sa, prečo som s tým neprišla skôr, prečo som to tajila. Zachoval sa však ako frajer a išiel so mnou za mojimi rodičmi. No čo vám budem hovoriť, scéna ako z filmu. Otec Paľa tak zmaľoval, že mu monokel nezmizol ani po týždni. Na mňa reval, že som sa dala prvému hlupákovi, ktorého som stretla. Mama len plakala. Hneď na druhý deň so mnou išla na gynekológiu, ale ja som už bola takmer v pätnástom týždni, takže na interrupciu bolo neskoro. Dostala som tehotenský preukaz a rástlo mi brucho aj prsia. To by sa mi bolo páčilo, keby neboli boleli. Fňukala som, že nechcem chodiť do školy, kde som bola terčom posmeškov, no škole sa vyhnúť nedalo.
Cítila som, ako vo mne čosi bujnie. Kope to. Začínam mať brucho ako bubon. Bola som sama sebe odporná a toho tvora, toho votrelca som nenávidela. Pôrod bol horor a pôrodná asistentka tiež nebola veľmi jemná. Po trinástich hodinách utrpenia sa mi narodil chlapček; tri kilá desať. Chceli mi ho položiť na prsia, ale ja som to odmietla. „Taký krásny chalan,“ hovorila doktorka a krútila hlavou. Bola som rada, že to mám za sebou. Že mám zase ploché brucho. Ale prsia sa nalievali mliekom, lenže ja som toho tvora kŕmiť nechcela. Dostala som zápal a horúčky, ale stále lepšie než mať toho votrelca prisatého k prsníku. Odmietala som návštevy. Chcela som byť sama. Bolo mi zle a domov ma pustili až po dvoch týždňoch. Košík s Jonáškom, nejaké meno som mu dať musela, niesol môj otec. Mama sa nad bábätkom hneď od začiatku rozplývala, otec tiež zmäkol, Pavol sa rozpačito usmieval a chcel ma chytiť za ruku, ale ja som cúvla. Neviem, čo sa to so mnou dialo.
Článok pokračuje na ďalšej strane