Na všetkých som sa hnevala. Na seba, na Pavla, na celý svet. Vlastne som si uvedomila, že Pavla ani neľúbim, že som veľmi mladá na to, aby som sa vydala a bola zo mňa mama. Že si chcem ešte niečo užiť, a nie sa vláčiť s kočíkom. Môj katastrofický scenár – ja a kočík – sa však nesplnil. Mama s otcom sa rozhodli, že si vezmú Jonáška do pestúnskej starostlivosti, aby som mohla študovať na strednej škole. Presťahovala som sa na internát a domov chodila len cez víkendy. Často som tam stretávala Pavla. „Zaujíma sa o malého viac než ty,“ vyčítala mi mama. „Berie ho na prechádzky, nosí mu darčeky.“ Mne to bolo jedno. Dokonca som mame zakázala, aby mi to bacuľaté stvorenie s modrými očami, ktoré už začínalo bľabotať, hovorilo „mama“. Po maturite som si našla podnájom a hneď nastúpila do práce.
Domov som chodievala už len zriedkakedy. Mala som iné záujmy. Kamaráti, žúry, skrátka som si užívala. Ale potom som stretla Ivana a veľmi sa zaľúbila. Vzali sme sa, ale rodičov som na svadbu nepozvala, v tom čase sme sa už vôbec nestýkali, syna som pred Ivanom tajila. Tri roky po svadbe som znova otehotnela. Tentoraz som čakala chcené dieťa, tešila sa naň, ale osud so mnou kruto zamával. Chlapček sa narodil s ťažkým postihnutím a týždeň po pôrode zomrel.
Ďalšie dieťa som pre ťažké pôrodné komplikácie už mať nemohla a moje manželstvo utrpelo nezahojiteľnú ranu. Z toho nešťastia sme sa s Ivanom obviňovali navzájom, až sme sa nakoniec rozviedli. Bývalý manžel si onedlho založil inú rodinu a ja som zostala sama. Výčitky svedomia prichádzali plazivo nenápadne ako temné tiene. Najmä v noci. To máš za to, že si ako mladé dievča opustila svojho malého chlapčeka. Vôbec si sa o neho nezaujímala. Nedala si mu ani štipku lásky. Je to trest, hučal mi v hlave neúprosný hlas, ktorý som nedokázala umlčať. Začala som piť a skončila v protialkoholickej liečebni. Môj život bol v troskách, ale tam, pri mojich rodičoch, vyrastalo moje jediné dieťa. Dieťa, ktoré som zavrhla, a teraz po ňom začala zúfalo túžiť.
Bolo to také silné, že som zobrala odvahu a napísala rodičom list, kde som im opísala celý svoj príbeh a poprosila o odpustenie. Boli láskaví. „Príď, ale uvedom si, že ťa Jonáš nepozná. Musíš byť opatrná. Nemôžeš naňho vybafnúť, že si jeho mama.“ Prišla som s hromadou darčekov, ale pre Jonáša som bola cudzia „teta“. Nepamätal si ma. Ako by aj mohol? Krásny, zdravý pätnásťročný chalan, ktorého rané detstvo som zmeškala. Moja túžba mať syna pri sebe sa stávala posadnutosťou. Napísala som rodičom, že by sme sa mohli dohodnúť na zrušení pestúnskej starostlivosti. Mama mi napísala: Príď. Pripravím ho na tvoju návštevu. Poviem mu pravdu, ale to hlavné je na tebe. Nech sa rozhodne, s kým chce stráviť svoj ďalší život, už je veľký chalan.Lenže moja návšteva nedopadla dobre. Aby som pravdu povedala, dopadla katastrofálne. Hádam som si to aj zaslúžila.
Článok pokračuje na ďalšej strane