Veľakrát dajú rodičia dieťaťu tablet alebo mobil, aby mali pokoj. Aký to má vplyv na dieťa?
Tablet nerobí službu deťom, ale rodičom. Určite s najlepším úmyslom dávajú rodičia deťom telefóny s videami či hrami. Ak od malička vnímam rodičov zapozeraných do obrazovky častejšie ako na seba, čo si budem myslieť? U detí môže vzniknúť pocit zbytočnosti, bezvýznamnosti, často hľadajú spojenie s rodičmi prostredníctvom online hier, kde hrajú s rodičmi. Stáva sa, že už malým deťom rodičia prestanú rozprávky na dobrú noc čítať, no pustia im ich na tablete. Lenže živú mamu a otca, ich hlas, mimiku, nič nenahradí. Som presvedčená o tom, že nárast problémov s rečou u detí súvisí s tým, že menej komunikujeme tvárou v tvár, a to aj s vlastnými deťmi.
Prečo je to tak?
Zvykli sme komunikovať telefonicky, vzájomne sme sa počuli. V práci často komunikujeme skôr písomne, čo sa prenieslo vplyvom rôznych aplikácií aj do formy kontaktu medzi blízkymi ľuďmi. Máme pocit, že šetríme čas, keď sedíme na školení alebo na stretnutí a zároveň si píšeme s inými ľuďmi. Deti napodobňujú rodičov a neskôr kamarátov. Keď sa všetci z okolia bavia o tom, čo vidia v mobile, alebo si neustále s niekým píšu, prirodzene to začnú robiť aj ony. Kedysi sme sa rozprávali pri sledovaní televízie, dnes si píšeme o tom, čo vidíme online. Skracuje sa však dĺžka viet, ktoré v tejto forme kontaktu používame. Chceme napísať všetko skratkovite, aj samotné slová majú svoje skratky, využívame emotikony miesto pomenovania toho, ako sa cítime.
Sú deti naším zrkadlom? Keď sme nevyrovnaní, prenáša sa to aj na naše deti?
To je zaujímavá otázka. Určite nám deti zrkadlo nastavujú, otázne je, ako sme ochotní s tým pracovať, či sa chceme v tom odraze vidieť. Nikto nie je neustále vyrovnaný a šťastný, je normálne zažívať negatívne pocity a prežívať horšie obdobia. Dôležité je nepopierať to, no zároveň neprenášať na deti zodpovednosť za svoje emócie a neočakávať od nich útechu. Rodičia by mali mať vytvorenú stabilnú sociálnu sieť, teda viac blízkych ľudí, ktorí im poskytnú oporu v náročnom období. Určite spokojní rodičia dokážu reagovať na potreby svojich detí oveľa kvalitnejšie. Niečo ako výrok, že šťastná matka = šťastné dieťa.
Presne na to som chcela nadviazať. Naozaj to v živote platí? Ak je šťastná matka, tak je šťastné aj dieťa?
Asi by som použila výraz spokojná. Počas prvých rokov života dieťaťa by mali byť sýtené jeho potreby zo strany dospelých, keďže nie je schopné naplniť ich samo. Toto obdobie v našej kultúre býva veľký nápor pre matku. Príroda však pomáha a hormóny zvyčajne poháňajú ženu, ktorá akoby zabudla, že aj ona má svoje potreby. Ženy na materskej často svoju rannú kávu vypijú až podvečer, nespomínajú si, kedy si umyli vlasy, no presne vám povedia, čo dieťa jedlo, kedy sa kúpalo a čím ho potešili či rozčúlili. Po čase sa postupne začínajú akoby vracať k sebe, k svojej podstate. Niekedy je ten návrat ťažší a naša spoločnosť im to neuľahčuje. Veľmi veľa závisí od ochoty spolupráce partnera či otca dieťaťa. Nesmieme zabúdať, že rola otca nekončí plodením. Ak je zapojený a participuje, poskytne tým matke čas pre seba, keď si môže ona rozhodovať, čo bude robiť. Načerpanie zdrojov je esenciálne pre následnú schopnosť venovať svoju energiu domácnosti a jej členom. Ak mám zdroje sýtené, pochopím a pokojne reagujem aj na detský plač z dôvodu nesprávne nakrájaného pečiva. Ak idem na zotrvačník, vnímam plač ako negatívum, tón hlasu a slová nedokážem kontrolovať a nehľadám riešenia problému, ale uvoľňujem svoju frustráciu.
Článok pokračuje na ďalšej strane