Áno či nie?
Katka prežila 5 mesiacov pred svadbou tzv. kardiálnu smrť a kardiodefibrilátor, ktorý jej v prípade potreby dá výboj, jej už trikrát zachránil život. Odmalička mala choré srdce a nevedela, či jedného dňa bude môcť mať vlastné deti. „Krátko po svadbe sme išli za lekármi, chceli sme vedieť, či nám ,odobria‘ mať biologické dieťa alebo nie. Odpovede sme sa nedočkali, a preto sme sa tak nejako prirodzene rozhodli, že ideme do adopcie,“ rozpráva sympatická mama dnes už dvoch dcér, ktorá si nepamätá, že by s manželom viedli okolo adopcie siahodlhé debaty. A tak začali zisťovať detaily o adopcii, o tom, kde a ako absolvovať prípravu.
Bez požiadaviek
Pri zadávaní kritérií boli veľmi struční. Neudávali farbu pleti, etnikum, pohlavie ani zdravotný stav. Jediná požiadavka bola, aby malo dieťa maximálne pol roka. Netrúfali by si ani na vážne zdravotné postihnutie, ale povedali si, že uvidia, keď im dieťa „ponúknu“. Vždy je predsa možnosť povedať nie. Na príchod nového člena rodiny sa však nijako špeciálne nepripravovali. „Chodili sme na prípravu, ktorá je potrebná na to, aby nás zapísali do zoznamu čakateľov o dieťa. Najprv sa mi zdalo, že je to zbytočné a dlhé, nakoniec to bolo fajn. Človek sa dozvedel veľmi veľa zaujímavých vecí, nadviazal priateľstvá s inými adoptívnymi rodičmi,“ spomína na celý proces Katka. Staršia dcéra Alenka do rodiny natrvalo prišla, keď mala 15 mesiacov, mladšiu Adelku spoznali, keď mala necelý rok. No „vďaka“ súdom sa do trojčlennej rodiny dostala, až keď mala 20 mesiacov.
Dôležitá je vôňa
Gálikovci potvrdzujú aj to, že v celom procese musí zafungovať istý druh chémie a dieťa musí rodičom voňať. „Je pravda, že človek nejako podvedome vie, že toto je ,to‘ dieťa. U nás to platilo v obidvoch prípadoch. Keď nám ukázali fotky báb, hneď sa nám zapáčili a s manželom sme vedeli, že ich chceme vidieť naživo. K chlapčekovi, ktorého nám ukázali ako prvého, nás akosi nič nepriťahovalo,“ opisuje prvé kontakty s deťmi Katarína a dodáva, že ľúbiť dievčatá začali veľmi rýchlo a prirodzene. Netrvalo to roky ani mesiace. Zároveň dodáva, že hoci adopcia nie je jednoduchá ani pre jednu stranu, ťažšie to má určite dieťa, ktoré je vo väčšine prípadov maličké, ide do cudzieho prostredia a za sebou môže mať rôzne traumy. Deti však veľmi rýchlo pochopia, že nová rodina je miesto, kde im je dobre, kde sa o ne s láskou postarajú.
Sestry s rovnakým priezviskom
To, že Adelka a Alenka sú adoptované, pred nimi rodičia netaja. Obe dievčatá sú z rómskych rodín a zaujímavosťou je, že majú rovnaké biologické priezvisko, aj keď biologické sestry nie sú. „Vedia, že sa narodili inej tete z bruška, ale nám sa narodili zo srdiečka.“ Hoci mladšia Adelka to má niekedy ako rozprávku, staršia Alenka to už vníma viac. Pýta sa na súrodencov, biologickú mamu aj na to, či ich niekedy bude môcť stretnúť. „Myslím, že každý by chcel vedieť, kde sú jeho korene, a možno poznať odpovede na niektoré otázky.“ Ak sa dievčatá rozhodnú spoznať biologickú rodinu, Katka s Maťom im v tom určite nebudú brániť.
Článok pokračuje na ďalšej strane
