dreamstime
StoryEditor

Pred rokmi som kvôli autonehode prišla o dieťa. Do dnešného dňa sa s tým nedokážem zmieriť

17.03.2021, 17:00
Mama a rodina
Trápi sa a smúti za dieťaťom. Hoci jej žiadne nezomrelo. Teraz. Pred desiatkami rokov však áno. Je normálne, že si ju smútok, ktorý jej vtedy nedovolili prežívať, počkal?

Moja dcéra je tehotná a ja prežívam traumu, ktorá ma prekvapila. Nie však z jej tehotenstva. Ale z môjho spred dvadsiatich piatich rokov. Otehotnela som krátko po maturite, ale keďže moja polovička bola odo mňa o osem rokov staršia, kým som ja drala školské lavice, stihol vysokú školu aj vtedajšiu základnú vojenskú službu, a tak sme naplánovali svadbu, ktorú sme chceli tak či tak. Ten vek bol úžasný v tom, že som mala pocit, že všetko je a bude úžasné a krásne. On miluje mňa, ja jeho, čakáme dieťa a budeme rodina a medzitým si užijeme svadbu z mojich dievčenských snov. Niečoho podobného som mala plnú hlavu asi aj vo chvíli, keď zaškrípali brzdy pri jeho riskantnom predbiehaní, ktoré sme nestihli dokončiť a po zrážke s protiidúcim autom nás odhodilo do poľa. Zázrak! počula som niekoľkokrát nad sebou hovoriť lekárov. Síce som skončila s obomi nohami zlomenými a môj budúci manžel pomliaždený, ale prežili sme. My áno, ale naše dieťa nie. A to som bola už v piatom mesiaci…


Cítim hnev na muža

Dookola som počúvala, že som mladá a ešte budem mať fúru detí, že to tak asi malo byť a veď sa máme radi… Svoju bolesť som teda v sebe potlačila a tvárila sa, že ideme ďalej, presne ako mi všetci radili. Fúru detí sme však nemali. Len jednu jedinú dcéru po komplikovanom rizikovom tehotenstve, ktoré sa skončilo predčasne na konci siedmeho mesiaca. Našťastie všetko dobehla, vyrástla a dnes je sama budúcou mamičkou. A na mňa akoby to práve teraz všetko spadlo. Keď ju vidím, ako sa teší z malého človiečika v sebe, prepadá ma strašná prázdnota. Tehotenstvo s ňou bol jeden problém za druhým a nekončiaci strach. A to prvé som si ani nestihla užiť, a čo je najhoršie – ani odsmútiť jeho koniec. Cítim výčitky, bolesť, dokonca hnev na svojho muža. Taký ako nikdy. Pristihla som sa pritom, ako mám chuť vykričať mu, že nám zabil dieťa. Našťastie som si stihla zahryznúť do jazyka skôr, než som otvorila ústa. Nikomu by som tým nepomohla, len ublížila. Ale keď nič nespravím, mám pocit, že ubližujem sebe. Potrebujem to totiž zo seba dostať, o to viac, že nik nechápe môj smútok. Nikto naň nevidí dôvod. Mám zdravú dcéru a čoskoro sa mi narodí vnúča... Naozaj nie som normálna, keď plačem za svojim dieťaťom aj po štvrťstoročí?

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/mama-a-rodina, menuAlias = mama-a-rodina, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
22. júl 2024 06:56