Byť najmä v tejto dobe samoživiteľkou (resp. samoživiteľom) nie je vôbec jednoduché. Nielenže osamelo žijúcim rodičom v tejto neľahkej situácii väčšinou chýbajú peniaze, ale spoločnosť na nich nazerá inak ako na usporiadané a kompletné rodiny. Ako aj zaznelo vo filme Pásla kone na betóne: „Nemáš chlopa, nemáš pravdy.“ S takouto spoločenskou stigmou potom mnohé ženy, ktoré po rozvode vychovávajú svoje deti samy, zápasia aj s vlastnou sebaúctou. „Samoživiteľky môžu mať často pocit, že sú najhoršími matkami na svete a nepostarali sa o to, aby ich deti mali úplnú rodinu,“ vraví psychologička a garantka Projektu sebadôvery Šárka Kučerová.
Bez otecka to zvládneme
Rozvod zmení život všetkým zúčastneným doslova zo dňa na deň. Starostlivosť o deti a celú domácnosť väčšinou zostáva na matke, pričom zrazu je v rodine o jeden príjem menej. V tom horšom prípade sa exmanžel neuchádza ani o výchovu detí, a neraz musí rozvedená mamička vymáhať alimenty od otca svojich detí súdnou cestou. A dúfať v to, že sa im ujde aká-taká podpora od štátu.
V takejto životnej situácii si ženy zvyknú na seba klásť privysoké nároky. Chcú všetko zvládnuť a zároveň na sebe nedať znať, že je to veľmi náročné. Majú strach požiadať o pomoc blízkych, a čo je najväčšia chyba – snažia sa súčasne zastávať rolu matky aj otca. To je však podľa psychologičky nesprávne: „V prvom rade by sa nemali snažiť o to, aby boli matkou aj otcom v jednej osobe. To však neznamená, že nenastavia dieťaťu žiadne hranice. Dieťa by malo poznať svoje hranice v jednotlivých oblastiach a poznať aj dôsledky ich prekročenia. Vďaka tomu sa môže naučiť zodpovednosti,“ radí Šárka Kučerová.
Mužský vzor dieťa v živote potrebuje
Namiesto toho, aby samoživiteľky suplovali rolu otca, by mali podľa Kučerovej nájsť v okolí nejaký dobrý mužský vzor, ktorý môže deťom chýbajúceho otca čiastočne nahradiť. Môže ísť o strýka, trénera či skautského vedúceho. Dôležité je, aby dieťa malo reálnu skúsenosť a dostávalo od mužov vo svojom okolí pozitívne reakcie. „Chýbajúce vzory môžu, samozrejme suplovať aj prarodičia. Akí dôležití sú, dokladá samozrejmosť, s ktorou si predovšetkým malé deti dokážu za babičku a deda adoptovať aj ľudí mimo okruhu svojej rodiny, ak im tí vlastní chýbajú, “ komentuje Katka Novotná z Akadémia rodičovstva.
Keď dieťa berie vinu na seba
V snahe byť pre dieťa čo najdokonalejšou matkou môže žena niekedy pred dieťaťom skrývať plač, zlosť či únavu. Namiesto toho sa tvári ako „supermama“, ktorá nemá žiadne potreby. „To je veľmi nebezpečné pre samotnú ženu, ale aj pre jej deti. Matka by mala s dieťaťom o svojich emóciách hovoriť predovšetkým otvorene. Syn či dcéra sa potrebujú učiť, že je v poriadku mať nejaké potreby a adekvátne na ne reagovať. Rovnako sa musia naučiť pracovať s emóciami,“ hovorí psychologička a garantka Projektu sebadôvery Šárka Kučerová.
Matka by preto mala dieťaťu vysvetliť, prečo je smutná, plače alebo čo ju hnevá. Môže sa mu bez problémov zveriť, že je toho na ňu v poslednom čase veľa. No zároveň by nemala vinu hádzať na dieťa a mala by jasne mu povedať, že za to nemôže. Ak potomok vidí u svojej matky len negatívne emócie a netuší, prečo sa to deje, tak si podľa psychologičky automaticky myslí, že je to jeho vina.
„Matka samoživiteľka by mala hlavne nájsť akýkoľvek spôsob, ako si môže aj sama ,dobíjať baterky‘. Priznať si, že jej rola nie je ľahká a dokázať sa za to oceniť, dodať si uznanie. Často počúva, čo by mala robiť inak a v čom je nedokonalá. Namiesto toho by si mala priznať, že odvádza naozaj dobrú prácu a robí to najlepšie, čo v danej situácii môže urobiť,“ uzatvára Šárka Kučerová.
