Strata slobody
„Deň, keď som manželovi povedala ,áno‘, si pamätám dokonale. Bol október 1968 a my sme ruka v ruke, s láskou v srdci a očakávaním, aký zámer má s nami Boh, vykročili v ústrety novému a odteraz spoločnému životu,“ rozpráva usmievavá pani Tatiana. „Hoci sa nám spoločný život a manželský stav páčili a v zásade sme nemali problémy, predsa len bolo niečo, na čo sme si zvykali ťažšie. Na stratu slobody. Manželstvo je na druhej strane o zodpovednosti, ktorá z nášho pohľadu práve dnešným mladým ľudom chýba. Nevedia žiť skromne ako my. Naháňajú sa, všetko chcú hneď a často si neuvedomujú, že to najcennejšie netreba hľadať niekde vonku, ale práve doma. Aj to býva kameňom úrazu a dôvodom, prečo sa čoraz viac manželstiev končí rozvodom.“
Dva rôzne príbehy
„Milovali sme hory, turistiku aj chatárčenie. Spoznali sme sa počas lyžovačky na Donovaloch a ja som vedel, že táto žena bude ,do koča aj do voza‘,“ rozpráva pán Ivan. „Spoločnej vášne sme sa nevzdali ani po narodení našich dvoch dcér. Venovali sme im všetok čas, trávili ho v prírode spoznávaním a objavovaním nových miest. Po príchode tretieho dieťaťa sa však veľa vecí zmenilo. Chorej dcére sa manželka venovala na maximum, vychovávala ďalšie dve deti, starala sa o domácnosť a mňa to stále ťahalo do prírody a čas som trávil s priateľmi, priznáva Ivan. Život je krásny a nepredvídateľný. Nikdy neviete, čo prinesie a je len na nás, ako sa k životným skúškam postavíme, koľko sme ochotní obetovať a zvládnuť. Naše manželstvo napriek malým zakopnutiam vydržalo krásnych 33 rokov. V istom momente však nastal zlom. Mali sme pocit, že napriek tomu, že žijeme pod jednou strechou, odohrávajú sa v našej domácnosti dva rôzne príbehy. Slovo rozvod sa začalo skloňovať čoraz častejšie.“
Spolu aj bez seba
„Najťažšie bolo rozhodnúť sa. A my sme sa nakoniec rozhodli a v roku 2001 sa skutočne rozviedli. Pod vplyvom emócií a možno sklamania nebolo pre nás problémom vyrovnať sa so situáciou, ktorá nastala. Uľavilo sa nám, dali sme si vzájomne voľnosť a slobodu, s ktorou sme v zásade od začiatku vzťahu bojovali. Najväčším paradoxom však bolo, že náš vzťah sa ukončil len na papieri. Naďalej sme žili v jednej domácnosti a fungovali ako predtým. Pomáhali dcéram, stretávali sa s priateľmi, tešili sa z úspechov našich vnúčat.“
Naučili sme sa chyby tolerovať
„S odstupom času hodnotíme, že nám rozvod prospel a zmenil nás. Získali sme duševnú pohodu a hoci sme si uvedomovali, ktoré vlastnosti nám vzájomne prekážajú, mali sme čas a priestor objaviť aj tie, ktoré si, naopak, jeden na druhom vážime. Môj manžel je neporiadny, nedodrží slovo, ale vždy je ochotný pomôcť a má dobrú náladu,“ hovorí o Ivanovi Tatiana. On si aj dnes, po 51 rokoch od zoznámenia, každý deň uvedomuje, že jeho manželka je stále tou ženou „do koča aj do voza“. „V ťažkých chvíľach sa stala veriacou, prestala prežívať moje priestupky a s pribúdajúcim vekom sme k sebe opäť čoraz viac nachádzali cestu. Čas vyliečil staré rany a naučili sme sa navzájom tolerovať svoje chyby.“ Pri otázke, kto z nich mal väčšie zásluhy na tom, že sa „rozbitá váza“ opäť zlepila, sa len pousmejú. „Nechcel som o druhej šanci ani počuť, dnes som však manželke vďačný za trpezlivosť a silu, ktorú mala.“
Tri objatie denne!
„Nikdy nehovor nikdy. A to isté platí aj o výrokoch, že do tej istej rieky nevstúpite druhýkrát,“ rozprávajú Polákovci s iskrou v očiach. „Keď nás po 30 rokoch navštívila kamarátka, nevedela pochopiť, prečo nie sme manželia. Z jej pohľadu celá domácnosť fungovala tak, akoby sa nikdy nič nestalo.“ Jej nástojčivá otázka: ,Prečo sa nevezmete, veď ste pár?‘, zdá sa, padla na úrodnú pôdu. Na druhý deň ráno pani Tatiana poslala manžela po tlačivo na sobáš a o týždeň bola svadba. So všetkým, čo k poriadnej svadbe patrí. S krásnym obradom na mestskom úrade, pohostením pre rodinu a priateľov a, samozrejme, so svadobnou cestou. „Tou nás prekvapili deti, ktoré nás poslali na Kráľovu studňu, kde sme si pripomenuli spomienky z čias nášho chatárčenia. Láska kvitne v každom veku a niekedy vôbec nezáleží na tom, čo bolo, ale čo všetko ešte môže byť. Po 17 rokoch sme dali nášmu vzťahu druhú šancu a príkladne si ho pestujeme. Navzájom si pomáhame, všetok čas trávime spolu, plnými dúškami si ho užívame a riadime sa heslom ,tri objatia denne‘ :-).“