S mojou najväčšou životnou láskou sme spolu chodili rok, než sme sa rozhodli pre spoločné bývanie. Nasťahovali sme sa do prenajatej garsónky. Obaja sme už pracovali, mali na seba veľa času a aj peňazí. Žili sme vcelku bezstarostne – až do osudnej hádky, keď si priateľ zbalil kufre a odišiel. Myslela som si, že ho to po pár dňoch prejde, lenže ani po mesiaci sa neozval a ani ja som na to nenazbierala odvahu.
Románik s kolegom
O ďalší mesiac sme mali v práci firemný večierok. Celkom som sa tešila, že po dňoch trápenia sa konečne zabavím a prídem na iné myšlienky. No bavila som sa až príliš a jeden môj kolega skončil u mňa v posteli. Ráno som mala hrozné výčitky a na rovinu som mu povedala, nech si od toho nič nesľubuje, pretože ja stále milujem bývalého. A on sa nakoniec ozval – asi o týždeň po firemnom večierku mi zavolal a dali sme sa opäť dohromady. Znova sa teda nasťahoval do „našej“ garsónky.
Dve čiarky na teste
O niekoľko týždňov som zistila, že som tehotná. Priateľ bol od šťastia bez seba, čo som však nemohla povedať o sebe. Dobre som totiž vedela, že dieťa nemusí byť jeho, s čím som sa mu aj priznala. „Nemôžem ťa odsudzovať, veď sme sa rozišli,“ povedal. Dohodli sme sa teda, že keď sa malé narodí, dáme urobiť test otcovstva, aby sme iba my dvaja poznali pravdu. Pretože bez ohľadu na výsledok bude otcom dieťaťa aj tak môj priateľ.
Sklamaný z výsledku
Zobrali sme sa a narodila sa nám dcéra. Manžel bol v rodnom liste zapísaný ako otec a aj sa tak správal. Ale test otcovstva bol nekompromisný – biologickým otcom je „ten druhý“. Manžel sa k tomu nijako nevyjadril, ale cítila som, že je sklamaný. „Je to naša dcéra a hotovo,“ uzavrel nakoniec. Môjmu kolegovi som nič nepovedala – o pol roka dal vo firme výpoveď a ja som s ním neudržiavala žiadny kontakt.
Dôležitá oslava
Ďalšie deti s mužom už nemáme. Musím však povedať, že lepšieho otca som si pre dcéru ani nemohla priať. No týždeň pred oslavou jej 18. narodenín manžel prišiel s tým, aby sme jej povedali pravdu. „Mala by do dospelosti vstúpiť s čistým štítom,“ zaskočil ma. Lenže ja som to videla inak. Bála som sa, že dcéra na túto informáciu ešte nie je pripravená a že nás odsúdi. „Počkajme, než bude mať vlastnú rodinu, a potom jej to povedzme,“ prosila som ho ešte v predvečer oslavy. Manžel sa nevyjadril a ja som na oslave tŕpla, čo urobí. Našťastie – nepovedal jej to. „No raz sa to musí dozvedieť a radšej od nás ako od niekoho iného – napríklad pri nejakom zdravotnom probléme,“ dodal. A ja dobre viem, že má pravdu...
