Šmykľavky, hojdačky a detské preliezačky majú slúžiť v prvom rade na zábavu a potešenie detí. Tie detské ihriská zbožňujú – nachádzajú na nich nové kamarátstva a sú na nich v pohybe, ktorý mnohým chýba. Naučia sa šikovnosti, vrtkosti a obratnosti, navyše trávia čas na čerstvom vzduchu. Aj pobyt na ihrisku sa však môže skončiť slzami a úrazom. A to nielen v dôsledku bláznenia sa detí či neprimeraného dozoru dospelých, ale aj pre chyby a nedostatky samotného ihriska.
Nebezpečné ihriská
Bezpečnosť na ihrisku možno posudzovať z hľadiska bezpečnosti herných prvkov a dopadového povrchu. „Herné prvky sú zostavy pre deti ako hojdačky, šmykľavky, preliezacie domčeky, všetko, na čom sa deti môžu hrať. Sú to zostavy väčšinou s výškou pádu do troch metrov a tomu potom zodpovedá aj dopadový povrch. Ten môže byť buď z prírodných materiálov, ako je piesok, plavený štrk, kôra, štiepka alebo to môžu byť umelé povrchy, teda gumený liaty povrch alebo gumené štvorce,“ vysvetľuje Ing. arch. Juraj Jurík zo spoločnosti Studio 21, ktorá sa bezpečnosťou detských ihrísk zaoberá. Najčastejšie nedostatky sa teda objavujú najmä na herných zostavách a pod nimi – keď je dopadový povrch nedostatočný alebo chýba úplne. „Po celom Slovensku je štandardný problém, že herné prvky sú inštalované zlým spôsobom, napríklad sú tam trčiace betónové základy. Často vidieť aj herné prvky spred roku 1989, ktoré bez základnej údržby postupne chátrajú, majú hrdzavejúci povrch, odlomené časti zostavy s ostrým torzom, nebezpečné detaily a takmer vždy nemajú dobre spravený dopadový povrch,“ dodáva odborník.
Bezpečný dopad
Práve pády sú častou príčinou úrazu na detských ihriskách. Ich dôsledky závisia nielen od toho, ako a z akej výšky dieťa spadne, ale aj od toho, na čo dopadne. „Herný prvok, ktorý je vyšší ako 60 cm, musí obsahovať dopadový povrch. Buď je to prírodný materiál, ktorý je vo vrstve 30 až 40 cm, podľa výšky pádu použitého prvku, alebo umelý povrch od 4 do 13 cm,“ uvádza Ing. arch. Juraj Jurík. Pod preliezačkami by sa nemal vyskytovať len betón či udupaná hlina, ale ani vysypaná okrasná kôra v tenkej vrstve, ktorá tiež nedokáže utlmiť pád. Pozor treba dávať aj na to, kde a v akom množstve sa dopadový povrch nachádza. „Mal by byť v celej bezpečnostnej zóne herného prvku, nielen napríklad pri dojazde na šmykľavke. Šmykľavka by nemala ísť ponad betónovú obrubu do pieskoviska, celý herný prvok by mal byť v pieskovisku alebo štrkovej jame,“ vysvetľuje odborník. Vhodný povrch by navyše mal byť aj pod nižšími dynamickými hernými prvkami, ako sú napríklad pružinové hojdačky alebo kolotoče. Hoci sú nižšie ako 60 cm, pri nakláňaní sa dopredu a dozadu sa môže dieťa úchytov pustiť a spadnúť. „Bežným problémom pri pružinových hojdačkách je, že sa osádzajú do trávnika. Tráva má tlmiaci účinok do jedného metra výšky pádu. Ale tráva sa často vydupe a namiesto nej je tam hlina,“ upozorňuje odborník, podľa ktorého by bol pád za takýchto podmienok nebezpečný. Nestačí však len to, že na ihrisku dopadový povrch je, treba ho aj dostatočne udržiavať. „Býva s tým problém napríklad pod hojdačkami – keď tam vhodný dopadový povrch je, zväčša chýba jeho údržba – presype sa a vytvoria sa kopy pred hojdačkou a za ňou a priamo pod ňou zostáva len tenká vrstva, ktorá prípadný pád neutlmí. Takže okrem toho, že treba dopadový povrch zrealizovať, treba ho aj udržiavať,“ dodáva Ing. arch. Juraj Jurík. Údržba povrchu, ako aj celého ihriska je na pleciach jeho správcu, ktorým zväčša bývajú mestá a obce alebo školy a škôlky, ak sa ihrisko nachádza v ich areáli. Rovnako to môžu byť aj reštaurácie, ktoré ihriská prevádzkujú napríklad pri letných terasách.
Nástrahy herných zostáv
Fantázii sa medze nekladú, a keďže ide o deti, platí to dvojnásobne. Detských ihrísk je neúrekom a nájsť na nich možno všelijaké preliezačky, rôzne tvarované šmykľavky, laná, lezecké steny, hojdačky, domčeky... Z hľadiska bezpečnosti môžu skrývať mnohé riziká – podľa toho, ako sú skonštruované, ale aj podľa toho, ako sú inštalované. „Častým problémom je, že herné prvky sú veľmi blízko pri sebe. Každý herný prvok má svoju odstupovú bezpečnostnú zónu, ktorá by sa nemala s iným prvkom prekrývať, nemali by tam byť lavičky, smetné koše ani nijaké ďalšie bariéry,“ uvádza Ing. arch. Juraj Jurík. Ďalším problémom bývajú nedostatočne zabezpečené prvky, na ktorých chýbajú napríklad úchyty pri výlezoch, teda rebríkoch, šplhacích tyčiach a ďalších zariadeniach na prekonanie výšky. „Napríklad na šmykľavke býva problémom chýbajúca žŕdka – keď tam prídu dve deti a jedno druhé sotí, nemá sa čoho zachytiť a prepadne dolu. Ďalším rizikom sú rôzne medzery, v ktorých sa môže napríklad zachytiť šnúrka z kapucne a dieťa po sklze na šmykľavke ostane zaseknuté a začne sa dusiť,“ vysvetľuje odborník. Nebezpečenstvo sa skrýva aj v poškodených herných prvkoch, na ktoré by ste deti v nijakom prípade nemali púšťať. Rizikom môže byť prasknutá šmykľavka, na ktorej sa dieťa môže porezať, ale aj cez ňu prepadnúť, taktiež poškodené úchyty, ktoré sa môžu odtrhnúť alebo, ak ide o vytŕčajúce kusy železa či dreva, aj poškriabať, udrieť sa či pichnúť do oka. Rizikom sú aj vytŕčajúce skrutky, na ktorých chýbajú kryty, alebo pozostatky starších hračiek na ihriskách. „V mnohých mestách sú aj zostavy, ktoré boli montované ešte pred rokom 1989. Jednak sú staré, hoci nie všetky herné prvky z tohto obdobia sú podľa noriem zlé, ale väčšinou sú zle inštalované, to znamená, že z nich napríklad trčia rôzne betóny,“ uvádza odborník. Nebezpečné sú napríklad pozostatky po odtrhnutých hojdačkách či poškodené kovové preliezačky, z ktorých vytŕčajú do priestoru odtrhnuté časti. Bežne sú takéto ihriská inštalované na betóne alebo asfalte.
Čo sa skrýva v pieskoviskách?
Môže to byť čokoľvek – najmä, ak nie sú správne a pravidelne udržiavané. Prevádzkovateľ pieskoviska by mal dbať na jeho čistotu a neškodnosť a pravidelne aspoň raz za dva týždne ho kontrolovať a čistiť. Do piesku by nemali mať prístup ani zvieratá, ktoré sú častým pôvodcom rôznych nákaz. „V rámci mikrobiálneho rizika sa pri nedostatočnej hygiene môžu deti na pieskoviskách nakaziť rôznymi bakteriálnymi, parazitárnymi a vírusovými ochoreniami, najčastejšie sú to toxokaróza, toxoplazmóza, giardióza, shigelóza a salmonelóza,“ uvádza Mgr. Lenka Skalická z Úradu verejného zdravotníctva, ktorý kvalitu detských pieskovísk kontroluje. Okrem toho v piesku hrozia aj riziká mechanického poškodenia. „Ide najmä o poranenia injekčnými ihlami alebo rozbitým sklom, ktoré sa nachádzajú voľne pohodené v pieskovisku. Okrem mechanického poranenia dieťaťa hrozia najmä závažné vírusové infekcie – vírusové hepatitídy a HIV. Keďže vírus HIV je citlivý na vonkajšie prostredie, pri poranení injekčnou striekačkou nehrozí vysoké riziko infekcie. Naopak, vírusy hepatitídy typu B sú stokrát infekčnejšie a dá sa nimi nakaziť aj niekoľko týždňov zaschnutou krvou. Najnebezpečnejší je vírus hepatitídy typu C, vyvolávajúci závažné ochorenie, ktoré často prechádza do chronicity a je nevyliečiteľné,“ dodáva Mgr. Lenka Skalická.
Ako rozoznať, či je ihrisko bezpečné?
Hoci za kvalitu detských ihrísk zodpovedá najmä prevádzkovateľ, za deti zodpovedajú v prvom rade ich rodičia. Práve tí by mali detské ihrisko vizuálne skontrolovať, skôr ako naň dieťa pustia. „V prvom rade treba pozrieť, či je tam dopadový povrch a v akej vrstve, či je pod každým herným prvkom, alebo je to tam len vydupané a prípadne tam aj trčia nejaké betónové časti. Toto je potenciálne riziko, keď dieťa môže zo zostavy spadnúť na chrbát, na hlavu a ublížiť si. Normy hovoria o bezpečnosti v tom zmysle, aby nevznikali smrteľné úrazy a úrazy s dlhodobými následkami, čiže nejaké drobné nehody sa v rámci ihriska môžu stať, ale fatálne úrazy by sa stávať nemali,“ uzatvára Ing. arch. Juraj Jurík zo spoločnosti Studio 21.
