Som zaľúbená tak, ako som si nevedela predstaviť, že sa zaľúbiť dá. Bláznivo, ale nie bezhlavo. S rozumom a so skúsenosťami, ktoré mi chýbali, keď som sa vydávala prvýkrát. Dnes mám však takmer o tridsať rokov viac ako vtedy, keď som sa sotva osemnásťročná postavila pred oltár so svojím manželom. Bolo nám spolu dobre, vychovali sme dve deti, ale či som sa cítila naozaj milovaná, to vlastne dnes neviem povedať. Hoci keď manžel pred tromi rokmi zomrel pri autonehode, mala som pocit, že sa zrútil svet, že môj život sa skončil s tým jeho. Vtedy mi všetci dohovárali, aby som nebláznila, že mám toho ešte to toľko pred sebou. Ale odkedy som im uverila a dovolila si znova uveriť aj láske, počúvam opak, že som sa musela zblázniť. Zrazu som na všetko pristará a nemám na to zabúdať. Môj partner je síce tiež vdovec, ale o pár rokov mladší. A najmä s oveľa mladšími deťmi. Jedno má päť a druhé dva. Toto mojim už dospelým synom a v podstate celému okoliu stačí na to, aby mali jasno v tom, že sa to musí skončiť. Vraj som len lacná opatrovateľku detí a všetko ostatné sú moje falošné ilúzie!
Podľa synov môj život patrí im
Možno sa to naozaj začalo tak, že zúfalo potreboval niekoho k deťom, keď k nám do firmy prišli daniari. Potreboval tam byť od rána do večera a ja som jednoducho povedala, že mu s nimi tých pár dní pomôžem. Poznali sme sa roky, hoci o svojich súkromných životoch sme v podstate nevedeli nič. On bol môj nadriadený, ženil sa približne vtedy, keď môj starší syn, aj keď bol v podstate v mojom veku. Skrátka, mali sme úplne rozdielne životy. Samozrejme, vedela som, že asi pred rokom jeho žene zistili rakovinu, ktorej veľmi rýchlo podľahla. Všetci sme mu vtedy podávali ruky s tým, že sme tu kedykoľvek pre neho. A keď to naozaj potreboval a pomohla som mu, zrazu preskočila iskra. Zistili sme, že naše životy vôbec neboli tak iné, naopak, v mnohom boli kruto podobné. Práve preto sme jeden druhého tak chápali, a čím ďalej, tým viac sa navzájom potrebovali. Dokázal mi, že môj život naozaj neskončil, že som ešte pre niekoho dôležitá a môžem byť milovaná. Lenže obaja synovia sú proti. Majú pocit, že môj život patrí im, že mám sedieť doma ako každá iná stará mama a šetriť pre vnúčatá. A nie venovať čas a, áno, aj peniaze, cudzím deckám a kupovať si tak pocit, že som znovu mladá… Bolí to, napriek tomu rozmýšľam, či nemajú pravdu. Sú to stále moje deti. Nemala by som tu byť naozaj len pre nich?
Darina, L. (48), Prešov
Odborníčka radí: Zo synov hovorí nezrelosť
Síce mame sami synovia radili, aby si po otcovej smrti našla nový zmysel života, ale zdá sa, že len podľa ich predstáv. Ako sa proti tomu podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej brániť bez toho, aby ich stratila?
V prvom rade treba povedať, že ovdovená matka dospelých detí je už znova samostatnou jednotkou, ktorá o svojich záležitostiach, najmä vzťahoch rozhoduje sama. Ak by motiváciou obáv detí o matku bol rizikový partner, majú právo ju na to upozorniť, v tomto prípade však ide skôr o egoizmus a nezrelosť detí. Prichádzajú totiž o matkinu pomoc a pozornosť. Pri dobrej vôli je však možné nájsť spoločný model fungovania, ktorý zladí záujmy a potreby všetkých zúčastnených. Na to je však potrebné sa spolu rozprávať a nie dávať matke zo strany synov ultimáta.
Prečo sa nebáť začať (napriek nesúhlasu okolia) odznova?
1. Človek, ktorý sa snaží uspokojiť každého okolo seba, je zvyčajne sám.
2. Ten, kto sa bojí byť šťastným sám, neurobí šťastných ani ľudí okolo seba.
3. Niekedy musíme odísť zo života iných ľudí, aby pochopili, ako dôležití sme pre nich boli.
