Snažím sa vzdelávať ľudí v oblasti environmentálnych tém, aby vo svojom živote vedeli robiť informované rozhodnutia, a to nielen spotrebiteľské, ale aj občianske.
Čo ste vyštudovali?
Fashion & Branding v Amsterdame, kde som sa zaoberala najmä environmentálnou a sociálnou stránkou odevného priemyslu. Onedlho nastupujem na ročné magisterské štúdium sustainbility managementu (manažment udržateľnosti, pozn. red.) na švédskom Gotlande. Gotland je malý ostrov, vzdialený štyri hodiny od pevniny. Takže budem v strede ničoho (úsmev).
Čo bude veľká zmena, lebo Praha, kde žijete teraz, je tak trochu stred všetkého...
To je. Ale zmeny zvládam veľmi dobre. Od štrnástich som ako modelka cestovala po svete. Los Angeles, Tokio, Miláno... Potom som žila štyri roky v Amsterdame a vzápätí sme sa aj s priateľom sťahovali do Prahy. Pomedzi to sme aktívne chodievali na Island a trávili tam vždy mesiac-dva. Sťahovanie a cestovanie je pre mňa prirodzená vec.
Boli ste modelkou a treba to spomenúť, lebo keby toho nebolo, nerobili by ste dnes to, čo robíte. Je to tak?
Áno, bez modelingovej etapy by som nebola išla študovať módu a bez toho, aby som nebola navštívila jednu fabriku, by mi nebolo napadlo, že s módnym priemyslom niečo nie je v poriadku. Kedysi som sa za modeling aj trošku hanbila. Hlavne som chcela, aby sa už neriešilo, čo som robila pred pätnástimi rokmi, ale potom som si povedala: prečo sa k tomu nevracať? Robila som to šesť rokov a ako veľmi mladá som zažila veci, ku ktorým sa bežný človek nedostane. Sama som cestovala po svete a poradila som si, takže mi to do života veľa dalo.
Ešte kým sa dostaneme k zážitkom z tej fabriky – nebije sa to niekedy vo vás? Móda je nádherný, inšpiratívny svet, ale má svoju odvrátenú stranu, pretože povzbudzuje ľudí k spotrebe...
Nie, vôbec. Móda totiž nie je tým, čo vytvára problém. To, čo mám rada, je móda, ktorá vyjadruje nejakú kultúru, kreativitu, je umením. A potom tu máme rýchleho nezodpovedného mladšieho brata módy – odevný priemysel, ktorému nejde o nič iné, len o to, ako najviac zarobiť. Čo sa momentálne dá robiť najlacnejšie tak, že vykorisťuje a znečisťuje. V tejto fast fashion (lacné, rýchlo vyrábané oblečenie podľa aktuálnych trendov, pozn. red.) už dizajnér ani nie je prítomný.
A kto teda navrhuje fast fashion šaty?
Umelá inteligencia, ktorá spracuje to, čo sa objavuje na fotkách a vo vyhľadávaniach na internete, a potom sa to čo najlacnejšie vyrobí. Móda sama osebe však dokáže byť stále krásna a kreatívna. Pomáha nám definovať samých seba a vyjadriť sa. Odev neslúži len na to, aby sme sa zahriali. Je tu veľa psychologických hodnôt, ktoré ľudstvu prináša. Lenže všetkého veľa škodí a my sme sa dostali do bodu, že toho ako spotrebitelia máme naozaj priveľa a odevný priemysel je príliš rýchly. Problém je to, ako sa oblečenie vyrába, a aj to, ako sa textilu následne zbavujeme. Skrátka to, ako nezodpovedne módu vyrábame.
Poďme do tej čínskej fabriky. Čo presne ste v nej videli a zažili?
Mala som vtedy šestnásť a trávila som dva mesiace v čínskom meste Guangzhou. Je to priemyselné mesto, v ktorom je bohato rozvinutý textilný priemysel a dnes má nálepku „Sheinov“, pretože značka Shein tam vyrába väčšinu svojho oblečenia. Bola som tam ako modelka pracujúca pre čínsku agentúru. Agentúra vozila modelky a modelov na miesta kastingov. Väčšinou priamo do fabrík, pričom nás však nikdy nenechali prejsť výrobnou časťou fabriky. Vždy sme sa len vyviezli do vyšších poschodí budovy a tam nás obliekli do vecí, ktoré sa tam vyrábali. Boli to dosť bizarné kúsky.
Čo ste mali napríklad na sebe?
Tam konkrétne som fotila kolekciu pyžám pre dospelých ľudí, ktoré mali na sebe 3D pískajúce autíčka a kačičky. Na umelo vytvorenej pláži s umelo vytvoreným pieskom a palmou. Raz sa na kastingu všetci veľmi ponáhľali domov, tak len otvorili obrovské plechové dvere, aby sme mohli rýchlo prejsť cez fabriku – výnimočne.
A čo ste videli?
Vošli sme a videla som šičky a strašné podmienky, v akých pracujú. Bola tam vražedná kombinácia vlhka, tepla, smogu, kyslého zápachu chemikálií a popraskané steny. Kým ľudia z manažmentu, ktorí po nás prišli, mali na tvárach rúška, šičky ich nemali. Na jednej strane haly šičky pracovali a na tej druhej, tmavšej, oddychovali.
Niektoré spali a niektoré držali veľmi malé deti. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Spýtala som sa teda manažérky, ktorá jediná vedela po anglicky, prečo tam sú, a ona mi uvoľnene a v pohodičke povedala: veď ony tu žijú a posielajú peniaze svojim rodinám. Jasné, že mi to vŕtalo v hlave. Potom som si dohľadala viac informácií.
