Povedzte.
Keď pracujete 16 hodín denne sedem dní v týždni, čo je bežná prax týchto žien, a živíte ďalších členov svojej rodiny, ktorá žije na vidieku, nemáte kapacitu za nimi cestovať a ani si platiť nejaký nájom. Ste preto rady, že máte stôl vedľa šijacieho stola, na ktorý si môžete ľahnúť a oddýchnuť si.
Čo tam robili tie deti?
Keď sú veľmi malé, sú s matkou vo fabrike, kde dýchajú výpary z chemikálií, a keď sú väčšie, odvážajú ich za rodinami. Matky ich často vidia len niekoľkokrát do roka. V každej krajine je to trošku inak, ale gro textilných fabrík má podobné črty a funguje veľmi podobne, či sa pozrieme do Číny, Indie alebo Bangladéša.
Po tejto skúsenosti ste začali o probléme viac čítať, ale ešte to nebol koniec vašej kariéry v modelingu a móde. Správne?
Ako som spomínala, v Guangzhou som fotila naozaj škaredé veci, ktoré tá fabrika vyrábala. Myslela som si teda, že celý problém sa týka týchto škaredých, nekvalitných, bizarných šmejdov vyrobených v Číne a následne aj predávaných v Číne. V tom čase mi nenapadlo, že takto sa vyrábajú aj tie pekné kúsky, ktoré si kupujem v našich nákupných centrách. Myslela som si, že v zlých podmienkach sa vyrábajú len šmejdy. Až keď som prišla študovať Fashion & Branding do Amsterdamu a v škole nám pustili dokument True Cost (dokumentárny film, ktorý odhaľuje temnú stránku módneho priemyslu, pozn. red.), otvorili sa mi oči úplne. Učiteľ nám potom povedal: takto funguje odevný priemysel a vy ste generácia ľudí, ktorí to môžu zmeniť. Vtedy som zistila, že problém sú aj moje pekné veci, ktoré si kupujem v pekných, čistých, usporiadaných obchodoch. Vyrábajú sa rovnako. Povedala som si, že si už vo fast fashion reťazci nikdy nič nekúpim.
A dodržali ste to?
Áno, už je to deväť rokov. Ale nie je to hlavná pointa a myšlienka, ktorú chcem šíriť.
Nie?
Kým ja už som si našla cestičky, ako sa obliekať, a premýšľam, kam dávam svoje peniaze, uvedomujem si aj to, že to nie je cesta pre každého. Nie každý má finančnú a mentálnu kapacitu riešiť svoje obliekanie takto striktne. Tým, že je to moja téma a profesia, je to pre mňa ľahšie. Okrem toho, ja už som základ šatníka mala a ani váha sa mi odvtedy radikálne nezmenila, čiže som mala a mám čo nosiť. Ako tínedžerka som zarábala, neobmedzovala som sa v nákupoch. Dnes už viem, že som to podvedome celé brala ako statusovú vec.
Čo presne máte na mysli?
Že budem niekým... budem mať vždy nové veci, spolužiaci sa ma budú pýtať, odkiaľ to mám, a ja sa budem cítiť zaujímavejšia v kolektíve. A ktovie, možno mi budú aj závidieť (úsmev). Najprv som si dala rok bez nakupovania, ktorý som porušila dvoma vecami. Za ten rok som však zistila, že aj tak nosím dookola stále to isté a že mám hromadu vecí, ktoré som celý rok na sebe nemala ani raz, lebo som si ich nakúpila impulzívne.
Povedzme som išla s kamoškou do obchodu, niečo si vyskúšala a ona povedala: joj, ako super to na tebe vyzerá. Dnes tieto veci využívam ako rekvizity pri natáčaní svojich videí. Pomáhajú mi ukázať ľuďom, že aj ja som urobila veľa impulzívnych rozhodnutí...
A že ste nie vždy nakupovali vedome.
Presne tak. Často som kúsky, ktoré stáli dve-tri eurá, nakupovala s tým, že a čo, keď si to na seba možno nikdy nevezmem, dve eurá ma nezabijú. Nerozmýšľala som nad tým, že neónovoružové tričko asi nebude aktuálne dlhšie než jednu sezónu. Nevidela som v textile hodnotu. Mohla som si to dovoliť a nepremýšľala som nad odvrátenou stránkou svojho správania.
Je jedna dobrá otázka, ktorú si môžeme položiť, kým si kúpime niečo nové na seba, a aj vy o nej občas hovoríte. Prečo v nej figuruje práve tridsiatka?
Áno: Oblečiem si ťa viac ako tridsaťkrát? Lebo ak áno, beriem. To som však nevymyslela ja. Tridsiatka je číslo, pri ktorom textil aspoň minimálne splatí sociálne a environmentálne zdroje, ktoré boli vložené do jeho výroby.
Rifle – v šatníku ich má každý. Približne pred piatimi rokmi sa začali vo veľkom vracať do módy široké džínsy, takzvané baggy alebo wide-leg strihy. V móde je uvoľnenosť a pohodlie, určite už nie takzvané slimky, úzke rifle. Čo s tým? Pýtam sa preto, lebo nakupujeme aj preto, lebo radi vyzeráme plus-mínus aktuálne.
Mám dobrú správu pre tých, komu slimky chýbajú – vracajú sa. Móda sa opakuje v cca dvadsaťročných cykloch. Takže sa nám veľakrát môže stať, že ak sa naše telo až tak nemení, oblečieme si aj to, čo už pätnásť rokov ukrývame v šatníku, a budeme sa v tom cítiť dobre a aktuálne. Je celkom vtipné, že som kedysi nosila čo najobtiahnutejšie nohavice s čo najvyšším pásom, lebo to bolo to najviac pekné, čo si žena mohla obliecť. Osobne si myslím, že som si tým spôsobila reflux, ktorý mám dodnes. Vedela som, že ma z tých nohavíc bolí brucho a že ma páli záha po tom, čo som sa najedla a sadla si v nich, ale nedovolila som si nemať ich oblečené.
Nedovolila?
Iba v nich som sa cítila tak, že zapadám. A zrazu? Prišli roztrhané rifle a po nich široké rifle. Nie je šialené, že v jednom bode sa nám to páči – lebo je tam nejaký všeobecný sociálny súhlas, že je to pekné – a o pár rokov by sme si tú istú vec neobliekli ani za nič? Je to však vec, ktorej podlieham aj ja.
