Prečo?
Deje sa nám to preto, lebo čím častejšie niečo vidíme, tým viac to pokladáme za normu. Ak som obklopená ľuďmi, ktorí chodia v širokých nohaviciach, slimky si už na seba nevezmem, lebo by som si pripadala príliš iná. Hoci všetci chceme byť originálni a iní, móda nám primárne slúži na to, aby nám bolo dobre v aktuálnej norme a cítili sme sa obľúbení, chcení a rešpektovaní okolím. Chceme niekam patriť. To nám ostalo z dávnej minulosti, kde keby sme dostatočne neboli zapadali, nechali by nás ostatní kdesi na okraji zahynúť. Náš mozog sa od tých čias nejako dramaticky nezmenil, stále potrebujeme byť spoločensky zaradení vo svojom stáde. Čiže, áno, aj ja som ovplyvniteľná trendmi, neviem nad tým úplne zvíťaziť, ale dá sa to korigovať.
Ako?
Ako som spomínala, to, čo často vidíme, nám pripadá normálne. S týmto sa dá pracovať.
Teda strážiť si, na čo sa pozeráme, čím sa obklopujeme?
Áno. Na sociálnych sieťach sa často vyskytujú „hauly“ (z anglického haul = „úlovok“, typ obsahu na sociálnych sieťach, v ktorom človek ukazuje, čo si práve kúpil – oblečenie, kozmetiku, doplnky, knihy, ide o nákupnú prehliadku pred kamerou, pozn. red.). Influencerky vyťahujú týždenne dvadsať-tridsať nových vecí a nám preto pripadá normálne nakupovať v obrovských množstvách. Pričom influencerka sa nad balíkom často čuduje a hovorí: Toto som si objednala? Fíha, to si ani nepamätám. Z toho vyplýva, že jej je úplne jedno, čo nahádzala do košíka, a vlastne po tom asi ani netúžila, keď na to zabudla. Aj na tom vidíme, akú malú má pre nás textil hodnotu. Prijali sme, že to, čo je drahé, je cenné, a čo je lacné, cenné nie je. Textil je fakt šialene lacný.
Keď už hovoríme o balíkoch nových vecí a rozbaľovaní, hovorme aj o tom, čo sa deje s vecami, ktoré sa rozhodneme vrátiť. Je pravda, že sa tie veci aj ničia?
To, že sa veci v obchodoch ničia, som sa dozvedela v Amsterdame. Moja kamarátka robila v obchode nemenovanej značky, mimochodom, vôbec nie lacnej. Museli priamo v predajni oblečenie ničiť, a keď sa prišlo na to, že ho zamestnanci vyhadzujú do košov, čo by mohlo byť podozrivé, prikázali im, aby oblečenie rozrezali, brali ho domov a vyhadzovali v bezpečnej vzdialenosti od obchodu. Aby sa skrátka nenašlo všetko v jednej kope. Mimochodom, dobrá správa, ktorá súvisí s vyhadzovaním textilu – od januára tohto roku začal platiť povinný zber textilu a postupne sa implementuje do praxe.
O čo presne ide?
Tak ako sa zbiera papier, sklo a plast, bude sa zbierať aj textil. Jasné, v našom štáte sa nenašlo dosť peňazí, aby ich dali obciam a mestám a tie sa o to postarali, preto to – predpokladám – bude vyzerať tak, že sa vyhlási deň, v ktorý budú môcť ľudia priniesť poškodený textil a ten sa vyzbiera.
Celý reťazec ešte nie je nastavený. Ale aj tak je dobré nezačať hneď nadávať na to, že načo sa vôbec začalo, keď to nie je dotiahnuté, lebo pointa je, že sa začalo. Aspoň budeme mať poruke prvé čísla o množstve poškodeného textilu, ktorý ľudia vyprodukujú za dajme tomu rok. V EÚ sa už pracuje na tom, že sa zodpovednosť následne rozšíri aj na výrobcov textilu. (Rozšírená zodpovednosť výrobcov znamená, že výrobca alebo dovozca zodpovedá nielen za uvedenie výrobku na trh, ale aj za jeho zneškodnenie alebo recykláciu. Platí to pre sklo, plasty, papier, textil, elektroodpad či batérie, pozn. red.)
Vráťme sa k tomu ničeniu nového, vráteného alebo nepredaného oblečenia.
Mám o tom množstvo svedectiev. Po jednej storke (skrátené slovo pre „story“, teda príbeh – v online svete to označuje krátke video alebo fotku zdieľanú na sociálnych sieťach, pozn. red.) a za 24 hodín prišlo asi 60 správ od ľudí, ktorí mali skúsenosť s ničením nenoseného oblečenia v práci. Je to bežná prax. Všimla si to aj Európska únia, ktorá už vypracovala legislatívu o tom, že tovar sa nebude môcť takto ničiť.
Summa summarum, výroba textilu, obuvi a doplnkov je už taká lacná, že nemá hodnotu ani pre samotného výrobcu. Predstavte si mikinu za päťdesiat eur, ktorú zákazník vráti, predajca ju teda zavesí na vešiak so zľavou, keď sa nepredá ani takto, tak tá päťdesiateurová mikina má pre nich takú hodnotu, že zamestnanec je povinný chytiť nožnice a rozstrihať ju. Už sa im neoplatí niečo s ňou robiť. Alebo kožené topánky. Vyrábajú sa, samozrejme, manuálne. Keď sa topánka zaráža do stroja, ktorý topánku pridrží, aby sa mohla nalepiť podrážka, urobí sa povedzme chyba a všetky topánky z danej série majú miniškrabanec. A preto sa 270 párov topánok s malou chybou zničí.
Aký je rozdiel medzi rýchlou módou, fast fashion, a ultra last fashion?
Keď som študovala, myslela som si, že nič horšie ako fast fashion už nebude existovať, lebo tá rýchlosť bola závratná. Fast fashion vznikla v minulom, 20. storočí. Ako prvá s tým oficiálne prišla odevná firma Inditex (väčšinovým majiteľom je Španiel Amancio Ortega, ktorý patrí medzi najbohatších ľudí na svete, pozn. red.), za ktorou sú viaceré značky známe aj na Slovensku. Značka sa chválila tým, že produkt vie od zadania až po zavesenie na vešiak v obchode vyrobiť za dva týždne. Móda sa stala rýchlou, lebo takto sa vedeli oveľa rýchlejšie obracať kolekcie. Marketéri sa zamysleli nad tým, ako môžu ľuďom predať nové rifle, keď si u nich jedny kúpili pred dvomi týždňami. Preto začali vymýšľať malé kolekcie – krátkodobé trendy na jednu sezónu.
Čiže vyrábali veci, ktoré sú dobré jednu jar, ale tú ďalšiu už nie...
Áno. Rýchla bola výroba a aj obdobie, počas ktorého bol človek ochotný oblečenie nosiť, sa skrátil. No a za ultra fast fashion vďačíme značkám prevažne z Číny, tie išli s cenami ešte nižšie. Takmer všetko je vyrobené z lacného polyesteru a ešte rýchlejším spôsobom. Spravidla nemajú kamenné prevádzky a fungujú len na online báze, čo im dáva veľkú výhodu.
Akú?
Nemusia vyrábať oblečenie v sériových množstvách. Stačí vyrobiť pár kusov, zavesiť ich na internet a sledovať správanie zákazníka – ako často sa na to pozrel, koľkokrát si to vložil do košíka a kúpil. Na základe toho umelá inteligencia vyhodnotí, ktoré kúsky sa oplatí vyrobiť. Majú obrovské obraty. Posielajú milióny balíčkov na dennej báze. Otázne je, či tieto veci potrebujeme. Nedávno sa moja kamarátka smiala, lebo si nevedela rady s vlastnou mamou, ktorá si kúpila špeciálny držiak na zubnú pastu, ktorou si nečapujete pastu klasicky stlačením, ale posúvaním. Na takýchto stránkach ľudia radi trávia čas. Majú veľa gamingových (game – hra, pozn. red.) prvkov.
Aké sú to?
Napríklad koleso šťastia, keď sa vám odrátava čas, koľko minút ešte máte zľavu. Stránky sú nastavené tak, aby vás prinútili k impulzívnemu nakupovaniu. Aby ste čo najmenej premýšľali nad tým, čo robíte, a za čo najkratší čas toho nakúpili čo najviac. Istá influencerka raz ukazovala, ako si chcela kúpiť jedny okuliare – lenže nedalo sa to, mohla si ich kúpiť len ako súčasť šesťbalenia. Keď si ich teda kúpila, prikúpila si k nim rovno aj stojan – lebo kam dáte šesť párov okuliarov – a násadku na poličku, na ktorú si potom stojan pripevnila. Takto si vlastne kúpou vytvoríte problém, na ktorý hneď existuje „riešenie“. Ďalší nákup. A tak jeden nákup vedie k druhému.
Poznám to z čias, keď som nevedela odolávať zľavám a povedala som si napríklad: Už si kúpim len jedny topánky. Lenže potom si k topánkam bolo treba kúpiť šaty a k nim kratšiu rifľovú bundu do pása, aby to bolo celé dokonalé. Aby som mala lepší pocit. Je to uspokojovanie potrieb, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.
Keby ste pozreli na dno svojej duše, nenašli by ste niečo, po čom prahne?
Ja si brúsim zuby na béžový plášť, ktorý som nedávno videla na manželke známeho hokejistu. Už mesiac sa naň snažím zabudnúť, ale nič nepomáha.
Priznám sa, že nie. Vypla som radar a už vlastne ani nemám v zornom poli veci, ktoré podľa mojich kritérií nie sú v poriadku – mám ho však otvorené k veciam, ktoré sú pre mňa OK.
Ale potom máte menší výber...
Presne tak a je to pre mňa upokojujúce. Som úplne šťastná, keď si v drogérii môžem vybrať kozmetiku alebo čistiace prostriedky z jedného regálu s ekologickými produktmi. Stačí mi to. Koľko potrebujem mať na výber prostriedkov na čistenie záchoda, aby som si šťastne vybrala? Stačí mi aj jeden. A to isté sa deje aj s oblečením. Vidím len pár značiek, ktoré ponúkajú nadčasové kvalitné veci, a raz za čas si urobím radosť. Zmysluplne. Okrem toho, už som si vycibrila vkus a viem, čo sa mi páči. Záleží mi aj na tom, ako je oblečenie ušité. Vidím na veciach, že sú lacné.
Ste teda fajnovka v dobrom zmysle slova?
Hej, som. Radšej si toho kúpim menej a kvalitnejšie. Lovím vo vintage obchodoch a sekáčoch. Nedávno som si kúpila nádherný vlnený sveter, ktorý pokojne môže mať aj dvadsať rokov, ale je v takom stave, že možno aj ďalších dvadsať rokov bude vo výbornom stave. Vďaka tomu, že som robila modelku, som sa naučila, že to, že niečo na niekom vyzerá dobre, ešte neznamená, že to bude vyzerať dobre aj na mne.
To, že sa mu to hodí do šatníka, neznamená, že sa to bude hodiť aj do toho môjho. Ak si kamarátka kúpi kvetované šaty a vyzerá v nich pekne a žensky, neplatí automaticky aj pre mňa, že dopadnem rovnako. Už viem, že v saku a nohaviciach sa cítim oveľa ženskejšie než v šatách s veľkým výstrihom. Ak sa človek trochu zastaví a vedome si dá pauzu od nakupovania, veľa toho zistí. Príde na to, čo nosí, čo nenosí vôbec, k čomu sa musí trošku nútiť, a možno zistí, že aj keď sa mu páči červená farba rúžu, červené tričko nosí len so sebazaprením.
Leto je za rohom. Máme tendenciu skočiť pred dovolenkou do obchodov a kúpiť si ešte jedny nové plavky, hoci tým vlaňajším nič zásadné nie je, alebo nejaké nové tričká, lebo predsa nepôjdeme na dovolenku v starých. Existujú dobré otázky, aké by sme si mohli položiť, kým urobíme to, čo máme vo zvyku každý rok?
Prečo mám pocit, že to tričko je staré? Je vyťahané a zničené? V tom prípade potrebe nakupovať rozumiem, lebo ak je tričko vizuálne nepoužiteľné, chceme nové. Ale potom sú tu veci, ktoré označíme nálepkou „staré“ len preto, aby sme mali zámienku kúpiť si nové. K tomu nás nútia krátkodobé trendy, ktoré sú nám vnucované.
Mám pásikavé tričko, ale na niekom som videla bodkované, a tak si poviem, že to pásikavé mám už rok a v bodkovanom tričku mi bude lepšie. Sme tak trošku klamaní. Robíme rozhodnutia, ktoré nie sú úplne naše vlastné, míňame na to svoje peniaze, plníme si šatníky, ktoré sú čoraz neprehľadnejšie, a máme pri nich pocit, že nič s ničím neladí, lebo sú v ňom kúsky inšpirované kamarátkou, influencerkou a módnym magazínom. Sme zmätení a už ani sami nevieme, čo sa nám páči, lebo len prijímame to, čo by sa nám páčiť malo.
Tak poďme k tomu, ako z toho aspoň trošku von.
Užitočné je zastaviť sa a spýtať sa: Tak čo teda? Budeme míňať peniaze a pritom budeme stále nespokojní? Neustále sklamaní z toho, že nemáme dosť dobrý šatník? Tieto preteky nikdy nevyhráme, lebo vždy bude niečo nové a lepšie, vždy bude niečo, čo nemáme – ak mám v skrini žltý a zelený sveter, je tu ešte fialový, ktorý nemám. A keď si kúpim aj ten fialový, tak vyrobia fialový na gombičky. Viem, o čom hovorím, lebo som tam bola. A vždy som si kúpu ospravedlnila tým, že je to niečo, čo nemám. Vždy bude niečo, čo nemáme.
Prečo je argument – nemôžeme prestať nakupovať oblečenie, lebo ak by sme všetci naraz prestali, všetky šičky v Indii, Číne a Bangladéši by prišli o prácu a to predsa nechceme – mimo?
Vyrábame ročne 150 miliárd kusov oblečenia. Značky vyrábajú priveľa, lebo nechcú riskovať, že keď sa nejaký štýl šiat ujme, nebudú mať čo predávať. Výroba je taká lacná, že radšej vyrábajú zo všetkého viac, aby náhodou nechýbalo. Tým, že stále nakupujeme, vytvárame dopyt a značky pridávajú na obrátkach.
Ultra fast fashion značky zúrivo vyrábajú, lebo vedia, že záujem zákazníka o určitý druh tovaru sa stále skracuje. Oblečenie vlastníme kratšie a oblečieme si ho na seba menej často. Problém tohto nastavenia spôsobuje, že tridsať až štyridsať percent vyrobeného oblečenia sa nikdy nepredá. Ak si vypočítame tridsať alebo štyridsať percent zo 150 miliárd, vyjde nám brutálne číslo. A to všetko sú veci, ktoré nám ako zákazníkom neslúžia, lebo sa nepredajú alebo zničia. Nie je však možné, aby sme úplne prestali nakupovať, nie je to reálne. Nestane sa to.
Čo je teda reálne?
Nedávať peniaze zdroju svojich problémov, nedávať ich značkám, ktoré neriešia dosah na životné prostredie. Netreba sa báť, nebudeme chodiť holí, len namiesto toho, aby sme sa sústredili na to, čo všetko si nekúpime, sa sústredíme na to, koho podporíme, kde, ako, kedy a čo nakúpim. Svoje financie môžem dať menšej značke, ktorá sa snaží vyrábať kvalitne, dáva prácu šičkám a vytvára pre ne normálne podmienky, čiže ich nešikanuje, aby vyrobili 350 kusov oblečenia za zmenu. Ale im dáva možnosť šiť precízne a vyrábať trvácne oblečenie.
