Venujete sa móde, ale tak trochu z inej strany a s hlbším významom. Čo prinášate ženám ako sprievodkyňa štýlom?
Vieru žien v seba. Som akoby ich zrkadlom. Vždy som mala k oblečeniu blízko, fascinovalo ma a zároveň sa mi vždy ľudia prirodzene zdôverovali. A tak som tieto dva princípy spoji - la. Vediem ženy, aby obliekali seba. Aby ich oblečenie podporovalo. Aby komunikovali svetu, kým sú. Aby čas trávili s kamoškami pri káve, s dobrým časopisom v ruke, s deťmi v kine, na rande, a nie pred preplnenou skriňou a v obchodoch, míňajúc zarobené peniaze. Na prvom stretnutí nikdy ne - chcem vidieť skriňu. Nemôžem začať od konca.
Ženám teda nastavujete zrkadlo a učíte ich vidieť najskôr ich krásu, až potom krásu ich šatníka. Najskôr si poupratujú v sebe, až potom v skrini?
Predstavte si, že idete na pohovor. Je to práca, na ktorej vám naozaj zá - leží. Prídete do miestnosti a začnete rozprávať: „Nemám skúsenosti ani prax v danom odbore, nechodím načas, nemám rada firemné porady a celkovo si neverím.“ Absurdné, však? Lenže paradoxne takto to vyzerá, keď uvažujeme o sebe. Žena, ktorá je so mnou, „neupratuje“ v sebe. Je to osobnosť, každá jedna sme. Ja ju iba prirodzene navediem k jej prednos - tiam a kvalitám.
Obyčajným rozhovo - rom, pri dobrej káve. Je totiž prirodze - né, že veci, v ktorých vynikáme, nám pripadajú obyčajné, pretože sme to tak vždy mali a majú to tak všetci, nie? Nemajú, a práve v tom je celý kumšt. Nevidíme svoje kvality a vyzdvihujeme nedostatky. Do skrine však vo finále vkladáme oblečenie, ktoré odzrkadľu - je, kým sme.
Ešte stále si my ženy neveríme? Ešte stále o sebe pochybujeme?
Keby som tvrdila, že ja sama o sebe nikdy nepochybujem, klamala by som. Práve mám rozčítaného Dalajlámu v spolupráci s americkým psychiatrom z pohľadu prežívania nášho vnútorného šťastia. V knihe píše, že keď na Harvarde otvorili seminár o šťastí, predbehol v obľúbenosti aj úvod do ekonómie.
Z toho vyplýva, že všetci, muži aj ženy, vzdelaní aj učení životom hľadáme to isté – spokojnosť. Je to proces. A počas tohto procesu vieme zisťovať o sebe veci, ktoré sme netušili, stretávame ľudí, ktorí sú z nás nadšení, alebo, naopak, frustrovaní, a to všetko preto, aby sme v tom zadefinovali seba. Ak čítate tieto riadky, venujete sa sebe a kultivujete svoju osobnosť. A to úplne stačí. Majme súcit so sebou. Ten podporuje šťastie, a to predsa všetci chceme.
... a berieme veľakrát nové šaty, kabelku či kabát ako nálepku „dočasnej spokojnosti“ na tú ubolenú a neistú časť vo svojom vnútri?
A zase sme pri chémii a energii. Volá sa to dopamín a milujeme ho všetci. Každý si ho dopĺňa inak. Dopamín je však hormón, chemická látka pôžitku a šťastia, ktorý keď sa vyplaví, telo sa následne potrebuje dostať do rovnováhy, a tak nastáva stav akoby ničoty. A to my nechceme. A tak si niečo pekné kúpime, zjeme či pozrieme. Dookola. Ale ak telo nezažije rovnováhu, ďalšia dávka dopamínu stačiť nebude a dostaneme sa do začarovaného kruhu. Tu si jednoducho treba uvedomiť, že skratky sú v skutočnosti slepé uličky.
Máme veľa nepotrebných vecí, výčitky, minuté peniaze a ekologickú stopu. Myslíte, že ja nemám zlé dni? A myslíte, že by to nová kabelka nevyriešila? Na desať minút určite. A potom? Minuté peniaze, čas, ďalšia v skutočnosti nepotrebná vec, ktorá mi navyše bude pripomínať môj emočný prepad. A preto považujem za lepšiu a oveľa zmysluplnejšiu cestu ísť do lesa, na kávu s kamoškou alebo si len poriadne poplakať.
Je móda liek? Alebo si to len nahovárame?
Viete, čo bol môj najväčší problém v šatníku? Nepripadala som si dosť moderná, trendy. Mala som dosť oblečenia aj peňazí a stále ten istý pocit. Že nie som dosť. Pomer veľa oblečenia a málo spokojnosti viac oblečenia nevyrieši.
Vypovedajú o nás niečo napríklad farby, ktoré preferujeme?
Podľa mňa áno. Človek vo výrazných farbách bude zrejme milovník spoločnosti, pozornosti, diania. Kým neutrálne farby evokujú pokoj, splynutie, harmóniu. Čierna, aj zo psychologického hľadiska, evokuje odstup a bariéru. Preto tiež pôsobí ilúziou štíhlosti, človek nás v skutočnosti vníma ďalej.
Najpodstatnejšie v tomto kontexte je však to, že nech máme akúkoľvek farbu na sebe, vyživuje nás a pomáha nám. Nobelova cena je predsa len nejaká známka kvality. Takže smelo noste, na čo v danom období máte chuť. A moja prosba, nikde som nenašla zmienku o pozitívnych účinkoch čiernej. Ak nemusíte, dajte si radšej niečo farebnejšie.
Prvý dojem nikdy neurobíme na druhýkrát, respektíve, je práve oblečenie najsilnejší neverbálny komunikačný nástroj?
V období, keď som ja sama nosila drahé značky, som sa vnútri cítila veľmi krehká a zranená. Hľadala som odpovede, kto vlastne som. Nie to, aké mám v živote roly. Navonok som však vystupovala veľmi sebavedome a moje oblečenie mi dávalo status „úspešnej“. Vtedy som ešte nevedela, že prvý dojem je pocit. A tak ľudia podvedome cítili, že to, čo komunikujem oblečením, je v rozpore s mojou osobnosťou.
Teraz už moje oblečenie komunikuje presne, kým som. Keď mám na sebe sveter a voľné nohavice, potrebujem pokoj, žiadne veľké debaty. Keď mám cyklámenový rúž a lodičky, žiadny projekt či zadanie nie sú problémom. A takto s ľuďmi okolo seba neverbálne komunikujeme všetci. Vyskúšajte si to niekedy a budete sa čudovať, že to ľudia intuitívne pochopia. A viete, s čím to ešte veľmi silno súvisí? S naším ženským cyklom. Keď mám rúž a lodičky, som vo fáze ovulácie, a keď kašmírový sveter, takmer vždy menštruujem. Hormóny.
Ak by sme si mali predstaviť štýlového človeka, pokojne vašimi očami, aký by bol?
Bola by to zmrzlinárka, ktorá má oblečené farebné šaty, na hlave čelenku s kopčekmi zmrzliny a vždy zázračne vyrokuje u rodičov o kopček viac. Je to žena v batikovanej sukni a je bylinkárka alebo má svoj bioobchodík. Je to muž v dobre padnúcom obleku, ktorý svojich ľudí inšpiruje v práci a rozumie kauzalite, že až spolu sú tím a on sám bez nich neznamená nič na svojej pozícii. Jednoducho sú to ľudia, ktorí mi na prvý pohľad dajú pravdivú informáciu, kým skutočne sú. Keď komunikujú svoju osobnosť, jej kvality a dary.
Nebudeme hádzať všetkých do jedného mecha, ale... prečo sa na základe toho, kto má čo oblečené, posudzujeme a hodnotíme?
Máme veľké šťastie, že je už aj vedecky dokázané, že bohatí ľudia nie sú šťastnejší. Obliekanie vychádzalo vždy zo sociálneho statusu. To vieme všetci. Hodvábnu cestu sme aktuálne len vymenili za Gucciho a ideme si ďalej diskotéku statusov, moci, privilegovanosti.
Sama mám najradšej, keď ma ľudia už nenálepkujú. Keď im záleží na tom, kto som, nie ako vyzerám a koľko mám peňazí. Žijeme v časoch, keď bohatí nosia neznačkové oblečenie a iní z posledného kúpia kabelku. Aj jedno, aj druhé je v poriadku. Každý má svoju vlastnú cestu.
Je obliekanie a štýl alchýmia? Alebo sa k nemu musíme len prepracovať?
Štýl je vlastne tá jednoduchšia cesta, počúvať seba. Názory iných sme počúvali roky. Mám jedno úžasné tričko z Bali, kde je v slovenčine napísané: „Ak ti niekto povie, že to nedokážeš, urob to dvakrát a sprav si fotku.“ Zo svojej praxe viem, že ženy nepotrebujú zmeniť štýl. Potrebujú uistiť, že ten ich je správny a že môžu. A to je na mojej práci to najkrajšie. Dávať vieru v ne, nie vo mňa. Preto mi primárne záleží na osobnosti a až sekundárne na oblečení. A dokopy je to ako zaľúbiť sa do seba. „Módu si môžeš kúpiť, ale štýl, ten musíš mať.“