Ako spozná človek, ktorý je verejne známy, že záujem toho druhého nie je založený len na jeho sláve?
Adela: Nad tým sa človek nemôže zamýšľať. Ak to ten druhý nemyslí úprimne, je to jeho problém. Jeho prejav charakteru. Ja idem do vecí naplno. Myslím si však, že také čosi sa dá cítiť. Ale fakt, že keď aj ten druhý je verejne známa osoba, je istou výhodou. Pravidlá hry máme tým pádom rovnaké a bolo by čudné, keby jeden kalkuloval alebo bol vypočítavý. V tom sme mali výhodu.
Viktor: Ja na to idem vždy pocitovo, nielen vo vzťahoch, ale všeobecne, vo všetkom. Tak nejako cítim, či je to, čo sa mi deje, naozajstné alebo nie...
Ty si žena potom!
Viktor: (Smiech) Áno, toto som už počul. Konkrétne tu, od Adel...
Adela: Ja som sa ťa pýtala, či si gej, nie, či si žena.
Viktor: Chcel som to zaobaliť, toto je rozhovor do časopisu...
Ja to hovorím preto, lebo skôr ženy využívajú intuíciu...
Viktor: Aj ja ju používam. Cítim, čo je správne, nič iné u mňa nefunguje, žiadny iný manuál nemám.
Adela: Iste, vždy vieš, ako si na tom. Len nie vždy si to chce človek priznať. A ak ti v úvode vzťahu vybiehajú akékoľvek pochybnosti, ktoré pred sebou neschováš, tak je tam niečo, čo netreba ignorovať. My tomu hovoríme, že keď je vo vzťahu nejaké ALE, treba sa ním zaoberať, lebo časom sa vyplaví. Na začiatku vzťahu sa to človek snaží nejako zatlačiť do úzadia s tým, že veď to nejako prejde, to sa nejako vyrieši, ale tak to nie je. ALE vždy vyskočí.
Určite si udržiavate odstup človeka, s ktorým sa chcú poznať a stýkať VŠETCI, nie?
Adela: Ja to vnímam tak, že keď sú obaja na tej istej lodi, rozumej, keď pracujeme na očiach verejnosti, je to jednoduchšie... Mám s tým trochu viac skúseností, moje vzťahy boli na verejnosti už pretriasané a vôbec, ľudia ma všeobecne rozoberajú, tak ako iných známych ľudí. Už to mám zakódované, že súčasťou môjho života sú noviny. Že keď sa rozídem, o týždeň je to v novinách a bude to tam celý ďalší týždeň. Na to sa dá nastaviť, nebojovať s tým, nemať z toho nadmerný stres. Nie je to až taká obrovská daň za to, že pracujeme na obraze.
Viktor: Ja som zo začiatku premýšľal, či je toto dobrý nápad. (Ukazuje na nich dvoch.) Nevedel som pomenovať, čo to vlastne je, čo to robíme, ale všetky otázniky prevalcoval vnútorný pocit absolútnej pohody... To ma dostalo aj do komfortu voči okoliu.
Vzťah je vždy na začiatku krehký... Musí to byť zvláštne, keď sami postupne prichádzate na to, čo jeden pre druhého znamenáte a v novinách sa objavuje každý váš krok...
Viktor: Nás sa to nijako nedotýkalo. My sme mediálne výstupy od začiatku poňali veľmi zábavne, máme to tak dodnes. Keď nám novinári kladú otázky a vieme, že sa niekde objavíme, pýtame sa toho druhého – prosím ťa, už si kúpil ten a ten denník alebo časopis? (Smiech)
Adela: Doslova si to užívame.
Viktor: Doma máme takú kôpku časopisov a novín, pekne si ich odkladáme, aby sme si mohli v budúcnosti pozrieť, čo sa nám dialo v začiatkoch... Je to súčasť našich životov, je zbytočné s tým bojovať, je lepšie to prijať a mať z toho zábavu.
Adela: Našťastie máme obaja nadhľad a rovnaký prístup. Obom nám neprekáža, keď sme v novinách, je nám to jedno, a je nám jedno, aj keď v novinách nie sme. Neprežívame, keď o nás píšu, dokonca Viktor má ešte väčší nadhľad, lebo on si s úľubou číta aj komenty pod článkami na internete a robí si z nich srandu.
Viktor: Lebo tam v tých povinne negatívnych komentároch niekedy nájdeš toľko vtipnej ľudovej slovesnosti, že je to osviežujúce.
Adela: Takže by sme chceli apelovať na ľudí, ktorí píšu tieto kritické nakladačky, nech sú trochu tvorivejší...
Viktor: Vieš, keď si predstavíš tých nešťastníkov, ktorí trávia čas tým, že pod články akéhokoľvek typu píšu nenávistné komentáre, keď popremýšľaš, aké majú asi životy... nemôžu sa ťa ich slová dotknúť.
Adela: Zábavné je, keď do toho potom vstúpi niekto, kto chce vniesť do celej tej stoky lásku a napomína ich, snaží sa na nich apelovať. To ako keby si na lajno dala jahôdku, lebo potom bude chutiť lepšie...
Pamätám si, ako sme sa my dve bavili tesne po tvojom rozchode a musela som ti prisahať, že určite ešte niekto do tvojho života príde... My ženy sme po rozchode vždy také neisté, nejako neveríme, že ešte sa nám stane šťastie. Aj vy muži to tak máte?
Viktor: Ja som to nikdy nemal. Nie preto, že by som bol prehnane sebavedomý, skôr to beriem tak, že keď sa nejaká etapa života skončí, ďalšia sa začína a všetko pôjde tak, ako má.
Áno, to je múdra odpoveď, ale vnútri sa necítiš neisto
Adela: Vieš čo, Evit, keď do toho skočím, keď sme mali 26 rokov, tiež sme to nijako veľmi neprežívali...
Takže je to vekom, myslíš?
Adela: Ani nie vekom. Tá momentálna neistota vychádzala z toho, že som si odžila nejaké vzťahy a vynárala sa mi otázka, prečo mi to nevychádza. K tomu ten môj status verejne známej osoby. Takáto kombinácia príliš nepomáhala k tomu, aby mi do života vošiel niekto, kto to všetko bude zvládať. Myslím že to bolo rozpoložením a nie vekom. Človek môže naraziť na lásku aj sedemdesiatke.
Viktor: Muži podľa mňa to chvíľkové obdobie clivosti alebo neistoty potláčajú „oslavou“ slobody, tým, že si užívajú a vyrážajú von.
Adela: Reálne ti je jasné, že si urobila dobre, že bude dobre, len chvíľočku chceš aby ti to povedali aj tí okolo teba. Tak len tak mrnčíš ľuďom do telefónu, aby ti potvrdili to, čo aj tak vnútri vieš. Že bude dobre. A ja si okrem toho myslím ešte aj to, že ono vždy aj dobre je.
Viktor: Muži podľa mňa to chvíľkové obdobie clivosti alebo neistoty potláčajú „oslavou“ slobody, tým, že si užívajú a vyrážajú von.
Adela: Reálne ti je jasné, že si urobila dobre, že bude dobre, len chvíľočku chceš aby ti to povedali aj tí okolo teba. Tak len tak mrnčíš ľuďom do telefónu, aby ti potvrdili to, čo aj tak vnútri vieš. Že bude dobre. A ja si okrem toho myslím ešte aj to, že ono vždy aj dobre je.
Keď hovoríme o veku, čím sme starší, tým rýchlejšie dokážeme prijať vzťah so všetkým, čo k nemu patrí, preskakujeme randenie, chodenie do kina, oťukávanie sa...
Adela: To sme cítili rovnako.
Viktor: To je pravda. Vždy, keď máme „výmesačie“, hovoríme si, to ešte len toľko mesiacov? A my sme už toľko toho zažili? Je to tak intenzívne, že mám pocit, že sme spolu oveľa dlhšie.
Adela: Veď, keď to tak vezmeš, čo máš čo špekulovať? Buď vieš, že chceš s človekom byť, alebo vieš, že nechceš. Ale opakujem, nie vždy si to chceš priznať na vedomej úrovni. Určite je dobré nebyť pomätený a riešiť veci príčetne. Ja to však cítim tak, že aj keď sme šli do vecí strmhlav, nebolo to „bezhlav“. A na Viktorovi mi bolo veľmi sympatické, že žiadne zadné dvierka si nevytváral. On je veľmi priamy a úprimný, o to viac viem, že ho náš vzťah naozaj baví.
Viktor: Ale je to aj tým, že máme obaja známe tváre, aj kvôli tomu sme preskakovali úvodné kávičkovacie randenia. Rýchlo to naberalo na vážnosti. Bez vnútorného nepokoja.
Je výhodou, že profesionálne ste si tiež blízki?
Adela: Áno. Ja si robím svoje „šalala“ programy a Viktor mi do života vnáša trochu rácia. Nie vždy sa sama zaujímam o veci, ktoré mi hovorí, ale tým, že ich otvára, mám prehľad a dostávajú sa ku mne informácie, ktoré by sa ku mne inak nedostali.
Viktor: A celkom prirodzene si radíme, Adela je v našom pracovnom prostredí oveľa skúsenejšia, tak kto mi viac pomôže so správnym rozhodnutím, kam smerovať, keď nie ona?
Adela: Akurát teraz riešime mnoho nových vecí, rozhodujeme sa, kadiaľ ísť, máme spoločné aj súkromné, aj pracovné témy, a to je dobre.
Viktor: Dôležité je, že názor toho druhého je relevantný. Teda pre mňa áno.
Viktor, ty s tým temperamentom naozaj patríš do spravodajstva?
Viktor: (Smiech) Robím, čo ma baví. Dostávam veľké príležitosti aj pomimo, netuším, ako sa to v živote vyvinie, veľmi neplánujem.
Novou vecou v Adelinom živote je, že sa objavuje jej súkromie na sociálnych sieťach...
Adela: Áno, to je pravda. A nijako zvlášť mi to neprekáža, nie je pravda, že by som neznášala sociálne siete, ako sa prezentuje. To je také čierno-biele videnie. Len sama vidím, že keď človek veľmi rieši svoj profil na sociálnej sieti, trochu uverí vo vlastnú dôležitosť, pozerá si počet lajkov, komentárov, proste šuchorí si to svoje ego... Vidím to na sebe, veď aj ja teraz pozerám, kto nám lajkol fotku, som si toho vedomá... Každý to vníma po svojom, ja si zas nemyslím, že sa nejako veľmi ponúkame.
Viktor: Je to taká spontánna vec, keď niekde sme a páči sa nám situácia.
Adela: Patrí to k dnešnému svetu, netvárim sa, že nie.
Mladší muži oveľa prirodzenejšie akceptujú ženskú slobodu, potrebu sa realizovať...
Adela: Ja som s týmto problém nemala. Vždy som mala frajerov, ktorí mi nechávali priestor pre seba. Ale to je skôr preto, že tie vzťahy vyplývajú z otcovského vzoru, môj otec vždy mamu podporoval, aby mala aj svoj vlastný svet. Vždy to tak bolo, vždy som bola svedkom toho, ako každý má aj to svoje vlastné, navzájom si tie svety navštevujú a ani jeden nepohlcuje toho druhého. Takže prirodzene som si hľadala mužov, ktorí ženu nedusia... Len niekedy som cítila, že žiarlia na môj úspech, to áno.
Pre muža je možno náročné žiť po boku veľmi úspešnej ženy.
Viktor: Ja som Adelin fanúšik. Bol som jej fanúšikom odjakživa, mal som 13 rokov, keď šla prvá SuperStar... (Smiech) Videl som jej programy, sledoval som vašu Adela show, Let’s dance, SuperStar... A to je dobrá vec, nie?
Adela: Ale veď ľudia vo vzťahu by si mali fanúšikovať. Ja si pamätám, ako som ťa videla v správach a všimla som si ťa... Napriek tomu, že je tam mnoho ľudí, teba som si všimla. Ešte som Sajfovi vravela, aby sa opýtal svojej Veroniky, kto si a čo si, lebo si sa mi javil veľmi šikovný...
Viktor: Vidíš, tak je to vzájomné...
Adela: A keď potom prišiel Viktor do Chart show, zistila som, že má veľmi príjemnú ľudskú rovinu, veľmi ma bavil ako človek, to ešte nebola medzi nami žiadna chémia, len ma zaujal tým, že je pohodový, vtipný, prosto fajn. Aj v šouke Tvoja tvár znie povedome sa mi to potvrdilo, bol taký žiarivý prvok. Takže najskôr som ho vnímala takto, bez emócií...
A potom si sa do neho zamilovala...
Viktor: Akurát včera sme o tom hovorili...
Adela: No, ono to šlo tak postupne, tým, že sme boli stále spolu, nevieš presne určiť moment, kedy sa to zlomí. Ale zrazu ti dôjde, že aha, niečo tu je. Baví ťa ten druhý, v kuse si esemeskujete, poznáš to.
Viktor: My sme mali aj fázu, keď som povedal, aby sme sa na to vykašľali. To bolo dva týždne po Sajfovej svadbe, hovoril som, aby sme od toho radšej odišli...
A prečo?
Viktor: Sám neviem.
Adela: Ale tak, najskôr si to bral ako „zárez na pažbe“...
Viktor: Asi áno, ale mne bolo s tebou hrozne dobre. Len som pôvodne podľahol obavám z tých všeobecných vzorcov – že nie je dobré, keď je staršia a že je to Adela a tak...Tak som od toho odišiel.
Adela: Ja som to prijala, bola som vďačná za to osvieženie, ktoré do môjho života priniesol.
Viktor: A ja som potom zasa prišiel. Lebo som chcel prísť. A potom som už chodil pravidelne.
Ľudia sa k tej vašej láske stavali rôzne...
Viktor: Iste, moja rodina bola celá tak trochu prekvapená. Adela – TÁ Adela mala byť zrazu ich súčasťou...
Adela: Ale to sa rýchlo zlomilo, boli sme spolu na dovolenke, na výletoch a zotrel sa ten nános médií. Rozumieme si. Veď, kto so mnou strávi týždeň, dva, nemôže ma nemať rád. (Smiech)
Viktor: Okrem toho si robím cez Adelu kariéru, to je na dennom programe. Že sa štverám po tvojom chrbte.
Adela: Tak to si vymenil Sajfu, doteraz to hovorili o ňom... Ja neviem, v akých predstavách ľudia žijú. Že ja akože zdvihnem telefón a poviem, teraz bude Viktor moderovať správy a oni mu tú prácu dajú? (Smiech)
Dobrým meradlom vážnosti vzťahu je aj to, ako sa bavíte o budúcnosti...
Adela: Myslím si, že sa bavíme celkom konkrétne. Vieme sa o budúcnosti rozprávať bez podmieňovacieho spôsobu. Aj včera sme boli v posilňovni a Viktor povedal, že to bude také pekné, keď bude mať 70, ja 80 a budeme stále chodiť spolu cvičiť.
Viktor: Neviem, ako mi to napadlo. Lebo neviem, či vôbec budeš ešte žiť.
Adela: Alebo ty, kamarát, alebo ty.
Viktor: No, musíme toho stihnúť veľa čo najskôr. (Po tejto vete na mňa Viktor žmurkol. Lebo len on vedel, že na Valentína požiada Adelu v priamom prenose, v Teleráne, o ruku. A ona povedala áno...)
A TÚTO SOBOTU SA BERÚÚÚ!!!!!