Necítim. Viem, že Alica by chcela súrodenca a kvôli nej som to vážne zvažovala, ale tým, že nemám vybudované také kamarátske a rodinné zázemie, ktoré by bolo k dispozícii, keď bude môj muž dlho v práci, nechcem do toho ísť. Raz som si to zažila a stačilo. Netúžim byť toľko sama. Mama žije v Nitre, otec na Morave. Navyše nechcem prísť o prácu, ktorú mám rada, a dáva mi zmysel. Takto som spokojná.
Zmenil sa tvoj pohľad na starobu a starnutie po tom, čo otec oslávil 80 rokov?
Keď chcem byť ešte viac vďačná za to, čo mám, niekedy mi pomáha predstaviť si, aké by to bolo, keby niekto z mojich najbližších odišiel. Smrť je dobrá optika na uvedomenie si bohatosti života. Otec je, chvalabohu, v perfektnej forme. Má síce 80 rokov, ale stále cvičí jogu, dobre sa stravuje, chodí behať do lesa. Možno len tak hopká a nebeží naplno ako kedysi, no nesedí doma. Chce tu byť ešte veľmi dlho. Veľa pre mňa znamená. Viem, že už s telom, ktoré ochabuje, to nie je jednoduché, ale nevzdáva sa. Je pre mňa neutíchajúcou inšpiráciou. Celý život športoval, pritom ja šport objavujem až v štyridsiatke. Akoby sa mi otvorili oči a najradšej by som skúsila všetky športy.
Čomu sa teda venuješ najčastejšie?
Silovému tréningu. Celá rodina chodíme na kurz plávania, každý má svojho trénera. Chceme sa naučiť fakt dobre plávať. Náš sen je, že raz budeme chodiť surfovať. Okrem toho bicyklujeme. Možno tiež vyskúšam jogu alebo pilates, prihlásim sa na tanec. Uvidím. Všetko postupne.
Inak priezvisko Andrešič znie tak balkánsky. Odkiaľ sú jeho korene?
Z bývalej Juhoslávie, ale už môj pradedo odišiel na Moravu. Bol starostom v dedine Dobré Pole. Tam sa narodil môj otec a po rozvode sa tam z Bratislavy odsťahoval aj s dvoma igelitkami. Otvoril si kamenosochárstvo. Keď som k nemu chodila na prázdniny, zarábala som si tak, že som zlátila písmenká na pomníkoch.
Zvykneš o sebe hovoriť, že si majsterka protikladov. To platí?
Mám pocit, že všetci sme takí. Veď niekedy sme so sebou spokojné, inokedy nám môže niečo prekážať. U každého vnímam jemnosť i tvrdosť. Protiklady sú v každom z nás. Snažím sa úzkostne sa nepozorovať, nebrať sa ako konštantu, nevynášať nad sebou vety typu: Taká som a iná nebudem. Všetci sa vyvíjame.
Vy s partnerom ste skôr protiklady alebo podobné povahy?
Ako kedy. Nebudem nikomu robiť ilúzie, že je to vždy ideálne. Niekedy si rozumieme úplne vo všetkom, akoby sme boli jeden, a niekedy akoby každý z nás rozprával inou rečou. Prednedávnom sme tiež mali obdobie, že ja som „hovorila“ po čínsky a on po španielsky. Nerozumeli sme, čo sa deje. Každý sme toho druhého videli úplne inak. No potom sme si spoločne sadli a povedali, že otvárame ďalšiu kapitolu a začíname odznova. Človek musí občas zabojovať sám v sebe, zamyslieť sa, prečo sa to deje a nielen hľadať nedostatky na partnerovi. Keby to zas bolo ideálne, bolo by to nudné. Všeobecne si však veľmi rozumieme. Má v sebe veľa vecí, ktoré sú pre harmóniu vo vzťahu dôležité. Spája nás humor, nadhľad, samozrejme, láska a túžba ísť s tým druhým. Teraz máme, našťastie, príjemné obdobie.
