Keby túto zápletku napísal Milan Lasica († 81), možno by sa na nej všetci výborne zabávali. Dvaja muži, staré magnetofónové nahrávky, listy z čias, keď sa lámali dejiny, kniha vydaná po 35-tich rokoch a dve dcéry, ktoré sa zrazu ocitnú uprostred sporu svojich otcov. Lenže toto nie je divadelná hra. A predovšetkým, nikto sa oboch žien nepýtal, či v nej chcú účinkovať.
Jozef Banáš vydal pred niečo vyše dvoma týždňami ako prílohu týždenníka PLUS 7 DNÍ rozhovory s Milanom Lasicom, ktoré vznikli začiatkom 90-tych rokov. Podľa vlastných slov ich považoval za cenné svedectvo o výnimočnom človeku. Dedička legendárneho herca Hana Lasicová (45) však vidí vec celkom inak. „Nikto, kto mal môjho otca rád, by nikdy neuverejnil neautorizované rozhovory s ním v bulvári,“ vyhlásila pre Denník N. A tým sa začalo verejné predstavenie, v ktorom postupne pribúdali postavy, dôkazy, archívne dokumenty a otázky. Akurát hlavná postava už 5 rokov nežije.
Mne sa vyhrážať nebudeš!
Banáš opisuje svoje stretnutia s Lasicom ako dôverné rozhovory dvoch mužov, ktorí si mali čo povedať. Podľa jeho predhovoru sa začali pravidelnejšie stretávať vo Viedni, kde vtedy diplomaticky pôsobil a veľvyslankyňou bola Lasicova manželka Magda Vášáryová (78). Lenže Hana Lasicová otvorila rodinný archív a ukázala úplne iný obraz ich vzťahu. „Môj otec nebol priateľom človeka ako Jozef Banáš (78),“ vyhlásila a zverejnila korešpondenciu z roku 1992, keď Banáš čelil dôsledkom odhalenia svojej spolupráce s komunistickou Štátnou bezpečnosťou. V koncepte odpovede, ktorý sa zachoval v Lasicovom archíve, umelec reagoval na to, čo považoval za vyhrážanie a vydieranie. „Mne sa vyhrážať nebudeš, nebudeš ma ani vydierať,“ odkázal podľa dcérou zverejneného textu. A nasledovali slová, pri ktorých sa obraz veľkého priateľstva začína povážlivo rozpadávať. Lasica odmietol niesť zodpovednosť za Banášovu minulosť a hlavne zaťahovanie svojej rodiny do jeho problémov. Hana prečítala aj ďalšiu časť konceptu, v ktorej otec zdôraznil, že osobnú slobodu a nezávislosť si nenechajú vziať. Banášovi zároveň odkázal, že ak chce verejný škandál, môže ho mať. Na Lasicu, ktorého sme poznali ako majstra zdržanlivého humoru, to boli nezvyčajne ostré slová. Ale možno práve preto mali takú váhu. Človek, ktorý dokázal protivníka odzbrojiť jednou vetou, zjavne nepovažoval situáciu za príležitosť na žart. Treba však dodať dôležitú okolnosť. Ide o zachovaný koncept listu, nie list, pri ktorom by bolo potvrdené, že ho v tejto podobe skutočne odoslal. Banáš navyše odmieta, že by sa mu vyhrážal, a tvrdí, že ich vzťahy sa neskôr obnovili. Na podporu svojej verzie ukázal spoločnú fotografiu z neskoršieho obdobia. Lenže fotografia zachytáva okamih. Nedokáže vysvetliť, čo mu predchádzalo, ani čo nasledovalo. A už vôbec nie to, čo si jeden človek o druhom skutočne myslel.
Nešlo len o meno v zozname ŠtB
V tomto bode vstúpil do kauzy aj Ústav pamäti národa. Nie ako rozhodca sporu dvoch rodín, ale ako inštitúcia, ktorá uchováva dokumenty o fungovaní komunistického režimu. ÚPN už v septembri 2025, keď Banáš dostal štátnu cenu Alexandra Dubčeka, upozornil, že podľa zachovanej dokumentácie pôsobil viac ako 12 rokov ako tajný spolupracovník ŠtB. V závere 80-tych rokov bol evidovaný súčasne pod krycími menami Lotos a Bueno, pri kontrarozviedke aj rozviedke. Nešlo pritom len o meno v zozname. Ústav pripomenul, že v jednom z podzväzkov agentúrneho spisu bolo pred skartáciou evidovaných neuveriteľných vyše 901 strán vlastnoručných správ a záznamov príslušníkov ŠtB zo stretnutí s ním.
Banáš svoju minulosť dlhodobo vysvetľuje inak. V roku 2004 priznal, že záznamy z rozhovorov so zahraničnými novinármi posúval aj policajtom. Po zverejnení registračných protokolov v roku 2005 však spochybnil svoje zaradenie do kategórie agentov. Tieto dokumenty, samozrejme, samy osebe nerozhodujú, kto má pravdu v spore o vydanie Lasicových rozhovorov. Vnášajú však podstatný kontext do konfliktu, ktorého korene siahajú do obdobia, keď sa Banášova minulosť stala predmetom verejného preverovania.
Je si vedomý, že porušil sľub
Kým minulosť spisovateľa si obe strany vykladajú rozdielne, jedna vec v celom spore sa už nespochybňuje ani na jednej strane, a to, že Banáš Lasicovcom sľúbil, že rozhovory s hlavou rodiny nevydá. Pritom to nakoniec urobil. „Súhlasil som s publikovaním, vedomý si toho, že svoj sľub poruším,“ povedal Banáš. Zároveň sa rodine legendy ospravedlnil, ale knihu naďalej obhajuje. Tvrdí, že chcel verejnosti sprostredkovať múdre myšlienky Milana Lasicu a že rozhovory sú jeho osobnou pamiatkou na umelca. Lenže dobrý úmysel a právo konať nie sú synonymá. Hana Lasicová navyše upozornila, že rodina nemala možnosť overiť pôvodné nahrávky ani autenticitu publikovaného textu. Denník N totiž pripomenul, že nejde o doslovný prepis nahrávok, čo pripúšťa aj sám Banáš v predhovore, kde vysvetľuje, že niektoré pasáže sa nezachovali, pretože sa počas rozhovorov zastavila kazeta. Situácia tak napokon prinútila konať aj vydavateľa spornej knihy News and Media Holding, ktoré distribúciu a propagáciu knihy pozastavilo.
Ukončí to dlhoročné kamarátstvo?
Uprostred celej tejto kauzy stoja dve ženy, ktorých priateľstvo trvá od detstva, čiže omnoho, omnoho dlhšie než aktuálny spor. Hana Lasicová a Adela Vinczeová (46) vyrastali v rodinách, ktoré sa poznali. Spája ich spoločná minulosť, skúsenosti aj blízkosť. Dnes sa však ocitli v situácii, keď jedna verejne a tvrdo hovorí o konaní otca tej druhej. Hana skrátka bráni pamiatku Milana Lasicu. A Adela je zase dcérou muža, ktorého konanie jej blízka priateľka ostro kritizuje. A hoci za otcove rozhodnutia nenesie zodpovednosť, nedá sa predstierať, že sa jej konflikt vôbec netýka. Je teda možné, že ich to nadobro rozdelí? „Nie, na naše priateľstvo to dopad mať nebude. Obe o týchto veciach už dlho vieme,“ vyvrátila Hana dohady pre Koktejl.sk. A keď sa jej na sociálnej sieti pýtali, či je s Adelou stále v kontakte, odpovedala: „Tomu verte. Všetko s ňou konzultujem.“
Jedno právo navyše
Jozef Banáš má právo obhajovať svoju verziu udalostí. Hana Lasicová má právo žiadať rešpektovanie otcovej pamiatky a práv jeho rodiny. Ústav pamäti národa má zase povinnosť pripomínať dokumenty, ktoré pomáhajú porozumieť minulosti. A verejnosť má právo poznať fakty, nielen príťažlivé príbehy o priateľstvách, ktoré možno v skutočnosti vyzerali celkom inak. Lenže Hana a Adela majú ešte jedno právo navyše. Nenechať si zobrať vlastný vzťah konfliktom, ktorý nevytvorili.
