Samozrejme, že áno. Lenže u nás sa vždy veľmi rýchlo rozplynuli. Nikdy sme nedovolili, aby z nich vzniklo niečo veľké. Nikdy sme problémy neodkladali na neurčito. Snažili sme sa všetko vyriešiť ešte v ten deň, aby sme išli spať s pocitom, že je medzi nami všetko v poriadku.
Keď rozmýšľam nad dnešnými vzťahmi, mám pocit, že ani teraz nám síce nechýba veľká láska, skôr tá snaha o ňu zabojovať. To, že chcem byť práve s týmto človekom a nie skúšať, aké by to možno mohlo byť s iným. Vy ste nikdy nepochybovali, že chcete zostarnúť s vaším manželom?
My sme vždy chceli byť spolu. A bolo to obojstranné. Myslím, že to veľmi súviselo s tým, ako sa náš vzťah začal. Nikdy v živote som nemala takého dobrého kamaráta. Ani kamarátku. Hovorili sme si úplne všetko. Naozaj všetko! Aj také veci, pri ktorých by sa iní ľudia možno začervenali alebo najradšej zhasli svetlo. (Smiech.) Rozprávali sme sa aj o predchádzajúcich vzťahoch. Čo v nich bolo pekné, čo nefungovalo, prečo sa skončili. Dokonca sme si navzájom radili. A až potom prišla láska.
Pamätáte si na tú chvíľu?
Úplne presne! Bolo to niečo neuveriteľné. Ako Amorov šíp. Števko už bol do mňa zamilovaný, ale ja som stále nič necítila. A potom sa to zrazu stalo. Tancovali sme spolu. A v priebehu niekoľkých sekúnd, možno doslova v jednej sekunde, sa vo mne všetko zmenilo. Akoby sa mi otvorili oči. Zrazu som pochopila: Veď toto je ten človek, ktorého celý život hľadám! Tento a žiadny iný. Dodnes neviem vysvetliť, čo sa v tej chvíli stalo.
Niektoré stretnutia asi naozaj nie sú náhodné.
Myslím, že my sme mali presne taký vzťah. Verím, že niektorí ľudia sa jednoducho majú stretnúť. Že ich životy sa majú spojiť a že spolu majú niečo doviesť k dokonalosti. A nám sa to podľa mňa podarilo. Manželstvo, výchova dcéry... To všetko sme spoločne dokázali priviesť do takého nádherného súznenia, že sa to ani nedá opísať. A keď sme konečne dospeli do bodu, keď sme si tú dokonalosť mohli začať naplno užívať, zrazu sa to skončilo…
Priznám sa, že tá správa počas pandémie covidu, že zomrel váš manžel, herec Štefan Mandžár, vtedy šokovala aj mňa. Brali ste od začiatku koronavírus ako niečo, z čoho ste mali veľký strach?
Nie. Vôbec mi nenapadlo, že by sme mohli ochorieť. A už vôbec nie, že by sme mohli ochorieť tak vážne, že by Števko na tú chorobu zomrel. To mi ani nezišlo na um. Myslím si, že nikto z nás na začiatku poriadne nevedel, čo nás čaká. Nevedeli sme, aká krutá tá choroba môže byť.
Rozmýšľali ste spätne, kde ste sa mohli nakaziť?
Mnohí herci počas pandémie nepracovali, my áno, pretože dabing sa vyrábal ďalej. Samozrejme, dodržiavali sa prísne opatrenia. Do štúdia sme chodili jednotlivo, po každom hercovi sa všetko dezinfikovalo a až potom mohol prísť ďalší. Normálne sme pracovali až do chvíle, keď nás zasiahla choroba. A jej nástup bol nesmierne rýchly. Prišli sme domov, bol víkend, sobota a nedeľa. Povedali sme si, že si konečne trochu oddýchneme. Najprv sme si mysleli, že sme iba vyčerpaní. Že sme veľa pracovali a telo nám jednoducho dáva najavo, že potrebuje prestávku. Lenže namiesto toho, aby nám bolo lepšie, nám bolo stále horšie a horšie.
Kedy ste si prvýkrát pripustili, že to nie je obyčajná únava ani ochorenie, ktoré sa dá vyležať doma?
Vtedy sa stále hovorilo, aby ľudia zbytočne nezaťažovali nemocnice. Že sú preplnené a máme tam ísť až vtedy, keď je to naozaj nevyhnutné. Tak sme si stále vraveli, že to ešte zvládame. Nebolo nám dobre, ale dokázali sme fungovať. Nemali sme ani nejaké mimoriadne vysoké teploty, pri ktorých by sme nevládali vstať z postele. Horšie sa nám dýchalo, ale my sme si na to akosi postupne zvykali. Dcéra nám nakúpila všetko potrebné, aj prístroj na meranie saturácie kyslíka. Obaja sme mali hodnoty okolo osemdesiat percent. A napriek tomu sme si stále hovorili, že to ešte nie je také zlé. Takto sme boli doma deväť dní.
Stále ste nemali pocit, že vám ide o život?
Nie. Vôbec. To bolo na tom zvláštne. Až dcéra nás prinútila, aby sme to začali riešiť. Už videla, že to nie je dobré. Napokon sme zavolali pohotovosť s tým, že uvidíme, čo nám povedia. Keď zdravotníci prišli a zistili, v akom sme stave, boli úplne zhrození. My sme však stále nechápali, prečo je to také vážne. Hovorili sme si, že sa nám iba trochu ťažšie dýcha.
Napokon ste obaja skončili v nemocnici. Vedeli ste od začiatku, že Štefanov stav je vážnejší než váš?
Áno. Lekári nám už na začiatku hovorili, že Števko je na tom podstatne horšie. Pri mne sa, naopak, čudovali, pretože som astmatička. Mala som teda problémy s dýchacími cestami už predtým, a napriek tomu som na tom bola lepšie než môj manžel. Pritom sme boli stále spolu. Spoločne sme pracovali, spoločne sme ochoreli, doma sme spolu preležali tých deväť dní.
Mali ste v nemocnici predstavu, aké vážne sú jeho prognózy? Alebo ste stále verili, že sa obaja vrátite domov?
Ja som celý čas verila, že sa Števko uzdraví. A chcem povedať, že lekári a celý zdravotnícky personál sa o nás starali úžasne. Naozaj úžasne! Bolo vidieť, ako veľmi sa snažia a čo všetko pre pacientov robia. Samozrejme, dávali nám najavo, že situácia je vážna. Ale zároveň nás povzbudzovali, že sa to môže zlepšiť a že všetko bude dobré. Lenže pri Števkovi som stále počúvala: „Nie je to dobré. Stále to nie je dobré.“ A potom prišiel deň, keď ho museli intubovať. Vtedy už nechceli, aby som bola v izbe a prepustili ma domov s tým, že už pri ňom nemôžem zostať.
Ako ste zvládali čakanie na správy z nemocnice?
Lekár bol ku mne nesmierne láskavý. Dovolil mi, aby som každé ráno po vizite zavolala a informovala sa o jeho zdravotnom stave. Stále som však počúvala, že síce nastávajú nejaké malé zlepšenia, ale jeho stav zostáva vážny. Trikrát sa ho pokúšali prebudiť. Ale nešlo to. Dýchanie bolo stále príliš slabé. Števko však bojoval nesmierne statočne. Veľmi, veľmi statočne! Žil ešte trinásť dní po tom, čo som ja už odišla domov...
Musela to byť strašná bolesť, keď sa už k vám nevrátili. Dokázal ju čas aspoň zmierniť?
Viete, ono je to už päť rokov, ale ja som až pred približne dvomi mesiacmi zvládla otvoriť obálku, ktorú mi po Števkovi dali v nemocnici. Boli v nej dokumenty o tom, čo sa dialo. Dovtedy som to nedokázala…
Rozumiem. Napriek tomu ste deň za dňom kráčali ďalej. Kde ste brali vôľu pokračovať v živote?
Vlastne ani neviem. Prvé tri mesiace som vôbec nechcela žiť. Bola som taká nešťastná, že som nevedela, ako mám ďalej fungovať. Veľmi mi pomáhala dcéra. Stále mi pripomínala, že tu mám ju a vnúčatá. Že mám pre koho žiť a že ma ešte potrebujú... Ťažko sa o tom hovorí. Niektoré veci vo vás totiž zostanú navždy. Nedajú sa vymazať ani vysvetliť niekomu, kto ich nezažil. Ale človek nakoniec predsa len musí nájsť silu ísť ďalej.
