Samozrejme! Pokiaľ ide o moje deti, som ochotná obetovať aj život. Myslím si, že takto to cíti každý zodpovedný rodič. My už teraz robíme obrovské množstvo vecí. Ale mnohé hypotetické situácie sú ešte veľmi ďaleko. Život ma naučil, že príliš vzdialené plány môžu byť neisté. My žijeme tu a teraz. Chceme, aby bol Leo obklopený láskou a mal pevné rodinné zázemie. A presne to isté platí aj pre Adama. Musím vyzdvihnúť aj Patrika. Všetko fantasticky zvláda, cestuje za Leom, niekedy aj sám, a celý náš rodinný systém funguje ako hodinky.
Ako má Leo vyriešené bývanie vo Švédsku?
Klub mu poskytol veľmi pekný byt, približne 10 metrov od štadióna. Keď sme riešili jeho príchod, požiadali sme, aby mal bývanie, kde s ním môže byť aj niekto z rodiny. Vyšli nám v ústrety. Je to skvelé aj prakticky, pretože Leo je pár krokov od štadióna a veľa vecí si už dokáže manažovať sám. Keď bol na Slovensku, neustále sme jazdili medzi Bratislavou a Nitrou. Teraz má celé tréningové zázemie hneď pri bývaní.
Leo má 16 rokov. Bol taký samostatný odmalička?
Ani my sme si neboli istí, či takúto zmenu zvládne. Preto bolo pre nás kľúčové, aby tam nebol úplne sám. Sú to stále deti, ktoré potrebujú rodičovské názory, lásku, vedenie a rodinné zázemie. Preto je také dôležité, že pri ňom môžu byť stále staré mamy. Samozrejme, už prichádzajú aj chvíle, keď by možno najradšej zostal sám. (Smiech.) Ale stále sme schopní dostať sa k nemu pomerne rýchlo.
Veľký obdiv si zaslúžia aj vaše mamy. Ako zvládajú pravidelné cestovanie a jazykovú bariéru?
Keby ste ich nazvali staršími dámami, možno by sa aj urazili! (Smiech.) Sú to fantastické ženy. Leovi varia, chodia na prechádzky, sledujú si počet krokov a dokážu si tam pekne vyplniť čas. Keď niečomu nerozumejú, jednoducho si to preložia pomocou umelej inteligencie. Ja ich naozaj obdivujem! A rovnako aj starých otcov. Patrikov otec aj môj otec majú 78 rokov a už vo Švédsku tiež boli. Sú to ľudia plní lásky, energie a ochoty pomáhať. Väčšinou ich sprevádzame až do bytu, ale myslím si, že dnes by už pokojne zvládli cestovať aj sami. Našim mamám sa tam páči. Momentálne je pri Leovi moja mama, potom ju vystrieda svokra. Takto sa postupne striedame.
Budete počas Vianoc všetci spolu na Slovensku?
Samozrejme, stretávame sa aj doma. Leo nezostáva vo Švédsku celý rok. Možno však tento rok strávime Silvester tam, pretože má aj počas tohto obdobia klubové povinnosti. Hrá v kategórii U18 a ich družstvo má fantastický rozbeh sezóny. Zatiaľ vyhrali všetky zápasy. Švédsko má navyše nádherné zimy. Ja milujem lyžovanie, som taký zimný živel. Máme preto sen, že by sme si tam niekedy urobili aj rodinnú lyžovačku. Ja som vždy bola človek, ktorý si pri novej príležitosti povie: „A prečo nie? Prečo by sme to neskúsili?“ Niektoré veci sa podaria, iné nie. Ale netreba sa báť pádov ani neúspechov. Zároveň vôbec nie sme nastavení tak, že Leo musí za každú cenu dosiahnuť obrovskú športovú kariéru. Nemyslím si, že je správne hnať deti iba za slávou alebo úspechom. Leo tvrdo pracuje, ale v športe je všetko veľmi neisté. Uvidíme, čo život prinesie.
Napriek tomu už dosiahol pekné úspechy. Máte okolo seba aj skúsených ľudí z hokejového prostredia, ktorí vám pomáhajú?
Máme jedného úžasného človeka, ktorý nám veľmi pomáha aj vo Švédsku. Volá sa Branislav Puliš. Pozná švédske prostredie a bol nám veľmi nápomocný. Keď sa mladí športovci dostanú na určitú úroveň, postupne sa okolo nich vytvára okruh trénerov, mentorov či agentov. Absolvovali sme niekoľko stretnutí a Leo dokázal s agentmi komunikovať v perfektnej angličtine, sebavedomo a samostatne. Boli to vlastne profesionálne pohovory. Keď som videla, ako ich zvláda, bola som naňho naozaj hrdá. Celý život mi totiž záleží nielen na športe, ale aj na vzdelaní, vystupovaní a schopnosti človeka prezentovať sa.
Veľký úspech dosiahol aj na švédskom šampionáte, kde sa stal najproduktívnejším hráčom. Ako ste to prežívali?
Leo prišiel do Švédska ako hráč kategórie U16. Na konci minulej sezóny sa jeho klub prebojoval do finálového turnaja majstrovstiev Švédska. Leo sa tam stal najproduktívnejším hráčom, strelil najviac gólov a v štatistikách bol na prvom mieste. Samozrejme, veľmi nás to potešilo. Ale ja o tom nerada hovorím prehnane, pretože v športe je to raz hore, raz dole. Dnes sa vám darí, zajtra môže prísť úplne iná situácia.
Máte pocit, že úspech sa na Slovensku nie vždy odpúšťa?
Bohužiaľ, niekedy mám pocit, že byť neprajný a zlý je u nás takmer národnou záľubou. A vôbec nerozumiem prečo. Každý človek má predsa nejaké príležitosti a každý si ide vlastnou cestou. Nechcela by som, aby ľudia videli iba to, že cestujeme po svete a náš syn hrá hokej vo Švédsku. Za tým všetkým je obrovské množstvo práce. My svojim deťom venujeme veľmi veľa času a energie. Niekto by to možno nazval obetou, ale my sme to nikdy nevnímali ako obetu. Je to náš prirodzený záujem byť pri nich.
Je práve rodinná súdržnosť tajomstvom toho, že všetko zvládate?
Jednoznačne! Rodinná súdržnosť je úplný základ. Bez nej by sme to jednoducho nedali. Neviem si predstaviť, že by bol Leo vo Švédsku úplne sám. Má tam všetko zabezpečené vrátane stravy a kvalitného športového zázemia. Ale deti stále potrebujú aj rodinnú lásku. Potrebujú vedieť, že je pri nich niekto blízky, kto ich podrží a vytvorí im pocit domova. Leo má 16 rokov, o pol roka bude mať 17, ale stále je to ešte dieťa. Poznáme rodiny, ktoré poslali svoje deti do Ameriky a tie sa po čase vrátili, pretože na odlúčenie ešte neboli emocionálne pripravené. Niektoré deti to zvládajú bez problémov, iné nie. A rodičia to musia rešpektovať, aj keď majú veľké ambície.
Veríte, že sa Leovi podarí dostať až na hokejový vrchol?
Keď sa povie hviezdna kariéra, ľudia si často predstavia iba slávu, peniaze a úspech. Ale za tým všetkým je strašná drina. Obdivujem všetkých športovcov, ktorí sa dokázali dostať na vrchol. My totiž z pohodlia svojich gaučov vidíme iba vrchol ľadovca. Často si ani nevieme predstaviť, koľko rokov práce, odriekania, disciplíny a sklamaní je za tým. Preto nechcem nič predpovedať. Uvidíme, čo život prinesie. Pre mňa je najdôležitejšie, aby boli moje deti šťastné, zdravé, mali okolo seba dobrých ľudí a robili to, čo ich napĺňa. A aby nikdy nestratili odvahu snívať.
