Viem pracovať aj na diaľku. Som na to technologicky zabezpečená a Markíza je ku mne fantastická. Hoci pri mnohých povinnostiach musím byť fyzicky prítomná na Slovensku, dá sa to veľmi elegantne skĺbiť. Uvedomujem si, že raz príde čas, keď nás Leo už nebude chcieť mať neustále pri sebe. (Smiech.) My sme však vždy boli veľmi súdržná rodina. A paradoxne si myslím, že teraz si spoločný čas vychutnávame ešte intenzívnejšie, než keby zostal na Slovensku.
Zmenil Lea život vo Švédsku?
Leo bol na cestovanie zvyknutý odmalička. Chodili sme na zahraničné turnaje, cestovali po Európe, boli sme v Amerike aj Kanade. Vždy mal veľmi otvorenú myseľ. Šport prináša množstvo skúseností a príležitostí. Deti spoznávajú iné krajiny a kultúry, otvárajú sa im možnosti štúdia či získania štipendií. Leo navyše navštevoval Cambridge School, takže je výborne jazykovo pripravený. Na tom mi vždy veľmi záležalo. Je obrovský rozdiel, keď prídete do cudzej krajiny a viete perfektne po anglicky. Vo Švédsku podľa mojej skúsenosti hovoria po anglicky prakticky všetci. Nedávno boli na Slovensku Leovi švédski spoluhráči. Hovorili, aká je naša krajina krásna, ale prekvapilo ich, že sa tu na mnohých miestach nedokázali dohovoriť po anglicky.
Vnímate už Švédsko ako svoj druhý domov?
To by som zatiaľ nepovedala. Je to nádherná krajina a žijú tam skvelí ľudia. Leo sa tam cíti fantasticky. Má veľmi šťastnú povahu a aj medzi spoluhráčmi je obľúbený. To je pre mňa vzácne, pretože je dieťaťom mediálne známych rodičov. Nikdy sa však nesnažil využívať výhody, ktoré by z toho mohli plynúť. Odmalička si išiel vlastnou cestou. Na ľade vám totiž nepomôže, že ste dieťaťom známych rodičov. Tam sa nič nedá oklamať. Ale priznám sa, že napriek všetkému, čo v zahraničí vidím a zažívam, pravdepodobne dožijem na Slovensku. Vlastne nie pravdepodobne. Ja Slovensko milujem! Vždy, keď sa vrátim, cítim, že doma som tu.
Neustále cestovanie musí byť vyčerpávajúce. Nevnímate ho niekedy ako záťaž?
Ja som veľmi šťastný človek. Celý život hovorím, že som pobozkaná šťastím. Naučila som sa nevnímať podobné veci ako komplikáciu. Beriem ich ako príležitosť, dobrodružstvo a možnosť spoznať niečo nové. Nikdy by mi nenapadlo, že budem o piatej ráno sedieť sama v aute na diaľnici smerom do Štokholmu. (Smiech.) Keď sme tam prišli prvýkrát, aby sa Leo ukázal v novom klube, Patrik hneď v prvý deň stratil úplne všetky doklady. Dodnes neviem, načo si ich všetky vôbec bral. (Smiech.) Lea čakala komisia trénerov, mali sme dôležité stretnutia a Patrik netušil, ako sa dostane domov. Našťastie mi napadlo, aby si pozrel správy na Facebooku. Niekto našiel jeho doklady a napísal mu, aby si po ne prišiel. Všetko sa dobre skončilo. Aj toto veľa vypovedá o ľuďoch, ktorých sme tam stretli. Sú veľmi milí a nápomocní.
Čo sa vám na živote vo Švédsku páči najviac?
Určite jazykové znalosti, predovšetkým úroveň angličtiny. A potom obrovská srdečnosť a láskavosť ľudí. Veľmi ma zaujal aj život seniorov. Neďaleko máme posilňovňu, kam pravidelne chodí skupina ľudí, ktorí majú podľa mňa viac ako 70 rokov. Prídu, zacvičia si a potom ide celá komunita spolu na kávu.
A ako ste na tom so švédštinou?
To je veľmi komplikovaný jazyk! (Smiech.) Občas si zapneme Duolingo a niečo sa snažíme naučiť. Myslím si, že je sympatické, keď sa človek dokáže miestnym prihovoriť aspoň niekoľkými slovami v ich jazyku. Leo je ako špongia. Veľmi rýchlo všetko nasáva, a dokonca učí svojich švédskych spoluhráčov slovenčinu. Keď prídu k mojej mame na palacinky, začnú hovoriť: „Dobre, dobre, palacinky!“ Sú zlatí. Ale obávam sa, že ja sa tento jazyk už poriadne nenaučím. (Smiech.)
Leo je talentovaný hokejista. Po kom zdedil športový talent?
Niečo je určite talent, ale obrovskú časť úspechu tvorí disciplína, odhodlanie, vôľa, vášeň a tvrdá práca. Vrcholový šport je nesmierne náročný životný štýl. Sú za tým ranné vstávania, presuny, tréningy a obrovská drina. Ako mama však musím povedať, že šport nám veľmi pomáha aj pri výchove, najmä v období puberty. Leo ňou zatiaľ prechádza s veľkou disciplínou. Niekedy už sama prevraciam oči a hovorím si, či sa tomu chlapcovi ešte stále chce. Ale jemu sa chce!
Rozmýšľali ste niekedy s Patrikom nad tým, že by ste sa natrvalo presťahovali do zahraničia?
Nie, ja osobne vôbec neuvažujem o trvalom odchode. Keď som bola mladšia, bolo to iné. Chodila som na talianske bilingválne gymnázium a mala som podané prihlášky na školy v Ríme a Miláne. Vedela som si predstaviť, že by som tam žila. Potom ma však prijali na žurnalistiku na Univerzite Komenského, prišla Markíza a odvtedy som sa zo Slovenska nepohla. Moje korene sú tu a som s nimi veľmi silno spätá. Na druhej strane, svet je dnes otvorený. Dokážeme fungovať tu aj tam bez toho, aby sme museli urobiť definitívne rozhodnutie. Pri mladých športovcoch je však nesmierne dôležité, aby pri nich stáli ich najbližší. Veľmi mi záleží aj na mentálnom zdraví detí. Sú neustále pod tlakom a potrebujú cítiť podporu rodiny.
