Na javisku spieva, tancuje a srší energiou, no sama priznáva, že svoje telo už neoklame. Gizka Oňová (77) pre RYTMUS ŽIVOTA otvorene hovorí o únave, živote po boku manžela, s ktorým je takmer 50 rokov, aj o malej pravnučke, ktorá ju drží pri živote. A hoci potlesk stále miluje, dnes už vie, že sú veci, ktoré sú pre ňu oveľa vzácnejšie a dôležitejšie.
V predstavení Horúce strely sa venujete vzťahom medzi mužmi a ženami. Myslíte si, že si z neho všetci niečo odnesú?
Myslím si, že áno. Možno si pri tom povedia: „Aha, možno by sme to s tými ženami mali robiť inak, možno by sme mali byť tolerantnejší.“
Jednou z tém je aj menopauza. Je pre vás ťažké o takejto téme hovoriť? Ako ste toto obdobie prežívali vy?
Ja s tým nemám problém, ale konkrétne menopauzu som znášala dosť ťažko. Niekto ju možno ani tak nepocíti, zo dňa na deň sa s tým vyrovná, ale u mňa to trvalo dosť dlho. Ale vidíte – tu som, vyskakujem, o dva a pol roka budem mať osemdesiat a tvárim sa, akoby nič.
Práve to je neuveriteľné! O dva a pol roka budete mať osemdesiat, ale stále ste plná elánu, entuziazmu, energie a chuti pracovať. Kde tú energiu beriete?
Robím to, čo ma baví, a myslím si, že to nerobím zle. Mám samostatné koncerty a spievam také piesne, ktorými svojim rovesníčkam prinášam radosť. A nielen radosť, ale aj spomienky. Pretože na základe tých piesní a textov sa vlastne vrátia do mladosti. Nie nadarmo sa hovorí: Ktorá pieseň je dobrá pre starého človeka? No tá, ktorú pozná! A ten repertoár mám už taký obrovský, že si môžem dovoliť ani svojmu manželovi, ktorý ma ozvučuje, dopredu presne nepovedať: Prídeme tam a budem spievať toto, toto a toto. Nie! Ja priamo na pódiu poviem prvú pesničku, rozhliadnem sa a potom si tú hodinu tvorím voľne. Už totiž cítim, kto mi tam sedí. Vidím tých ľudí a všeličo vám prezradia. Podľa toho viem, aký žáner zvoliť. Napríklad keby tam sedeli babičky v krojoch, preboha, však im nebudem spievať „New York, New York“. Veľa mladých ľudí niekedy povie: „Bože, také bolo blbé obecenstvo.“ Nie. Obecenstvo nikdy nie je blbé. Ty si bol na zlom mieste. Takto to vnímam ja.
V tejto divadelnej hre nemáte alternáciu. Znamená to, že musíte odohrať každé jedno predstavenie?
Nemám alternáciu ani ja, ani Zuzka Tlučková. Takže každé jedno predstavenie musím robiť. Predstavenie hrávam s rôznymi alternáciami. Musím povedať, že je to sakra ťažké, pretože každý pohyb, každá farba hlasu kolegu, aj keď povie ten istý text, je vždy niečím iná. A preto sa musíme zakaždým na seba nanovo naladiť. So Zuzkou sme už na seba zvyknuté. Zuzka je absolútna špica, musím povedať, a mne sa s ňou veľmi dobre spolupracuje. Neviem ešte, dokedy to budem robiť, ale zatiaľ ma to baví.
Ako zvládate také množstvo textu a fyzickú záťaž? Veď ste približne tri hodiny na javisku, spievate, tancujete a neustále sa hýbete.
Môžem povedať, že bežne to normálne zvládam, pretože ja som turista. Keď mám voľno, chodím na prechádzky, chodím plávať. Ale teraz mám za sebou také ťažké obdobie. Mala som dvojfázové skúšky. Predstavte si – doobeda štyri hodiny a poobede ďalšie štyri hodiny s ďalšou partiou. Takže teraz sa musím priznať, že áno, som unavená. Momentálne som naozaj unavená. Keď bude po premiérach, budem doma už len oddychovať. Bola som si aj zaplávať, keď som mala voľno, bola som na masáži. To sú všetko také veci, ktoré si trošku doprajem, aby tej energie bolo viac. Ale svoje telo neoklameme. To sa nedá. Jednoducho to potom musím dospať. Prídu také dni, keď sa stiahnem do svojej izby a nastupuje sudoku, spánok, káva. A pôjdu aj menšie prechádzky. To znamená, že si s manželom dáme tri kilometre denne, nahodíme si nejakú tému, poprechádzame sa a bude.
Keď už spomínate manžela – po toľkých spoločných rokoch sa stále dopĺňate. Navyše spolupracujete aj profesionálne. V čom podľa vás spočíva kvalita vášho manželstva?
Návod na to neviem dať. Ale musím povedať, že my sme sa na seba nejako naladili a v podstate sme si aj rozdelili kompetencie v tom našom vzťahu. A ani to nebolo ústne. Nebolo to tak, že by sme si sadli a povedali si, kto čo bude robiť. Ono sa to jednoducho tak vyvinulo. Ja sa napríklad vážne nestarám o to, kedy treba zaplatiť aký účet. Toto robí manžel. Jeho to tiež asi až tak veľmi nebaví, ale tým, že už je na dôchodku, čiže už nehrá tak intenzívne ako kedysi, nejako sa to prirodzene rozdelilo. Keď chce mať vypraté, vyžehlené a musí mať dobré jedlo – čo teda má –, nemusí chodiť do obchodu. Čiže tieto starosti on absolútne nemusí riešiť. A takisto ja neriešim, kedy treba čo zaplatiť, aké poistky vybaviť a podobne. On sa postará o auto, vyčistí ho, odvezie ma, dovezie ma. Ja si myslím, že je to vyrovnané. Musí to byť vyrovnané. Podľa mňa je dobrý vzťah vtedy, keď ani nemusíte tomu druhému ústne povedať: „Preboha, ale však ja toho toľko robím a ty nič.“ Ten druhý by mal sám vycítiť: „Áno, teraz musím trošku pridať.“
Keď porovnáte divadlo s televíziou – je pre vás takéto predstavenie náročnejšie ako obdobie, keď ste robili reláciu Svokra?
Svokra bola veľmi náročná na psychiku, povedala by som. Toto divadelné predstavenie je zase náročné svojím spôsobom. Tu nemôžem podkopávať kolegov, nemôžem si len tak improvizovať. Ale musím vám povedať, že úplne najjednoduchší relax je pre mňa môj samostatný hodinový až jedenapolhodinový program. Tam mi nikto nepredpíše, čo mám spievať, čo mám hovoriť. Už mám toho jednoducho toľko v sebe, že improvizujem. A väčšinou to dopadne dobre. Nikdy som sa nemusela nikde ponúkať. Nikdy som neprosila o robotu. Ona si ma vždy našla. Asi preto, že to bolo dobré.
Po predstavení vám ľudia tlieskali, a dokonca sa postavili. Čo s vami robí takáto reakcia publika?
To je tiež svojím spôsobom energia, ktorú mi vrátili. Ja som im ju dala a oni mi ju vrátili. A podľa mňa bude predstavenie ešte lepšie, pretože teraz sú tam ešte také zákulisné záležitosti, ktoré človek musí sledovať. Postupne to bude ešte lepšie, bude to pohodlnejšie. A nie každé javisko bude také veľké ako toto.
Veľkosť javiska vám teda môže skomplikovať aj choreografiu?
Samozrejme. Tá choreografia nám všade nebude vychádzať. To, čo ako-tak vychádzalo tu, nemusí vychádzať inde, pretože niekedy sú javiská tretinové oproti tomuto. Scénu síce vedia zmenšiť, že nedajú tri panely, ale dajú dva alebo jeden. Ale potom čo s krokmi? To sú všetko také veci, ktoré človeka svojím spôsobom rozhodia, a ja sa potom už nesústredím tak, ako by som chcela. Čiže komornejšie je to vtedy, keď je priestor menší. Pri jednotke aj dvojke (predstavení Klimaktérium) nás to pozadie doslova objímalo – tie veci, tie koše, tie sedačky. Toto je také elegantné, ale zároveň sterilné. A teraz máte štyri baby a musíte celý ten priestor vykryť. Režisér nás hnal: „Tu choď, tam choď.“ A ja hovorím: „Kde? V Dolných Orešanoch budem toľko chodiť? Však kde?“ Veď tam bude možno len tretina z tohto celého. Ale tak na to sme, aby sme si to potom vyriešili priamo na mieste.
Spomenuli ste režiséra Svetozára Sprušanského – počula som, že bol počas skúšania poriadne náročný. Ako ste to zvládali?
Je náročný. Ale zvykli sme si naňho, neberieme ho až tak vážne. On sám povedal: „Vydeľte ma tromi.“ Tak ja ho delím tromi. A pokiaľ ho vydelím tromi, tak je to znesiteľné. (smiech) Je veľmi cieľavedomý. Má víziu a vie, čo chce. A, samozrejme, v snahe, aby sme to čo najrýchlejšie pochopili, niekedy zvýši hlas. Lenže ja som mu musela pripomenúť, že som od roku 1972 v slobodnom povolaní. Koľko je to rokov? Zažila som už estrádnikov, ale aj stand-upistov, čiže všeličo. A všetkým nám ide o to, aby to bolo dobré. Takže sa musíme vzájomne počúvať. Niekedy si aj režisér musí vypočuť účinkujúceho a jeho názor.
Keby za vami o dva roky prišiel s ďalšou divadelnou hrou, išli by ste do toho znova?
Daj pokoj! (smiech) Ja teraz nemám plány do budúcnosti. Ale určite si budem chcieť užiť aj svoj pokojný starý život. A spolu s manželom. Pretože s manželom som vlastne iba vtedy, keď mám voľno, alebo keď sme spolu na koncerte. Inak, keď som s divadlom preč, je vlastne sám. Nemusím ho však ľutovať. Nie, on sa nenudí. Má tak vybavenú svoju kvázi pracovňu, že tam má 3D tlačiareň, klavíry, počítače, má tam všetko. Takže on sa určite nenudí. Ale aj tak si myslím, že si chcem trošku užiť aj pravnučku. Pretože nie je všetko iba o potlesku. Nie, nie! Ja už som toho mala aj dosť.
Pani Gizka, darí sa vám, spievate, hráte v divadle a čo doma? Čo máte nové v rodine?
Čo mám mať nové? (smiech) Pribudla mi pravnučka. Má dva a pol roka a má nenormálny repertoár. Neverili by ste! Ona totiž namiesto toho, aby spievala „Prší, prší, len sa leje“, spieva slovenské tango „Ešte sa nevydám“, „Môj manžel“ a „Lístoček z brezy“. Ráno vstane a povie mame, čiže mojej vnučke: „Mama, zapni mi Gizku Oňovú.“ Toto ma teraz drží pri živote a toto mi dáva taký zmysel a radosť pre každodenný život.
Takže bude po vás?
Pravdepodobne. (smiech) Dlho sme čakali, kedy budeme počuť, či spieva čisto. Ale je ešte maličká, má dva a pol roka. Predvčerom manžel hovorí: „Chvalabohu, chytila A.“ On má totiž absolútny sluch.
S manželom ste spolu prakticky celý život. Koľko rokov to už vlastne je?
Veď to už bude pomaly neoficiálne 50 a oficiálne 47 rokov. Preboha, však ja toľko ani nemám! (smiech) Viete čo, naladili sme sa na seba a máme sa o čom rozprávať. A podľa mňa je veľký omyl, keď si niekto myslí, že manželia nemôžu byť z toho istého fachu. Ja si neviem predstaviť iného, pretože môj manžel je teraz zároveň môj zvukár aj šofér. Odvezie ma, dovezie ma, ozvučí ma, urobí mi vynikajúce hudobné podklady. Ja mu za to uvarím guláš a je vybavené
