Uvedomuje si, že doteraz zdravie bral ako samozrejmosť. Medzi prácou, povinnosťami a rodinou akosi nebol čas pripúšťať si, že by to mohlo byť inak. Nakoniec však moderátor Andrej Bičan (51) zistil, že telo sa nedá len tak odradiť – keď ho dlho nepočúvame, začne hovoriť hlasnejšie. To jeho mu nakoniec poslalo odkaz, ktorý ho poriadne vystrašil.
Spomínali ste, že všetko sa začalo tým, že ste zbadali krv na toaletnom papieri. Čo človeku prebehne hlavou? Hneď tá najhoršia možnosť?
Naopak, my ľudia máme skôr tendenciu veci si skrášľovať a zľahčovať, aby sa nám s problémami ľahšie žilo. Takže prvá myšlienka bola: Aha, to budú len hemoroidy. Potom som si dokonca nahováral, že to možno ani nebola krv, len som možno zjedol niečo červené, šupku z paradajky... Človek skrátka prirodzene hľadá vysvetlenie, ktoré má na jeho život čo najmenší dopad.
Napriek tomu ste išli hneď k lekárovi?
Áno a pomerne rýchlo. Keď totiž človek nevie, čo sa v jeho tele deje, potrebuje si urobiť celkový obraz. Prešiel som viacerými vyšetreniami a napokon sa ukázalo, že v hrubom čreve mám naozaj nejaký nález. A vtedy som si uvedomil jednu vec. Okolo päťdesiatky by mal človek svoje telo bez toho, aby čakal na nejaké príznaky, poslať na generálnu prehliadku. S autom to robíme automaticky. Meníme olej, filtre, pokazené súčiastky, aby sa nám nepokazil celý motor. Ale pri vlastnom tele často čakáme, kým v ňom začne niečo klepať.
V rámci vyšetrení ste nakoniec podstúpili aj kolonoskopiu, ktorá ukázala spomínaný nález. Pamätáte si na prvú myšlienku, ktorá vám v tej chvíli preletela hlavou?
Kolonoskopia bola celkom zaujímavá skúsenosť. Hneď na začiatku vyšetrenia som lekárovi povedal: „Viete čo, ja nepijem ani neužívam žiadne omamné látky, ale teraz by som si dal. Namiešajte mi nejaký koktejl.“ (smiech) Chcel som vnímať natoľko, aby som s ním dokázal komunikovať, ale zároveň, aby bola realita trochu znesiteľnejšia. Takže aj informácia o náleze ku mne prichádzala v čase, keď som bol pod vplyvom utišujúcich liekov.
Takže ste si asi úplne neuvedomovali, čo to zistenie znamená. Kedy potom prišiel strach?
Postupne. Na začiatku o tých diagnózach, ktoré prichádzajú do úvahy, nič neviete, lebo nemáte žiadny dôvod mať o nich informácie, navyše stále dúfate, že ide o niečo banálne. Ale keď vám povedia, že tam niečo našli, dokonca niečo, čo treba okamžite odstrániť, zrazu si sadnete do čakárne, vytiahnete telefón a čítate si štatistiky, informácie o rakovine hrubého čreva, možnosti liečby, prognózy... A zisťujete, že tie čísla nevyzerajú pekne. Vtedy príde to prvé: Fúha! Naozajstný strach však u mňa nastúpil až potom, keď nález odstránili a čakal som na výsledok histológie.
Keď ste sa nakoniec po niekoľkých dňoch dozvedeli, že nejde o rakovinu, mali ste pocit, že ste sa znova narodili?
Spadlo zo mňa obrovské bremeno. Cítil som sa zachránený. Prišla doslova eufória a uvedomil som si, že človek môže byť z dobrej správy doslova opitý. Týždeň predtým som žil v akomsi časopriestorovom a emocionálnom chaose a zrazu sa všetko zastavilo. Upokojilo. Hovorí sa, že z dobrej správy sa vám môže zatočiť hlava. A mne sa zatočila.
