No jasné, ježišmária… Strašne rada plačem. Držať všetko v sebe, tváriť sa hrdinsky a potom sa zrútiť tak, že človek vyhorí a nie je schopný fungovať, totiž podľa mňa nie je cesta.
Jedna vec je sama sa vyrovnať s tým, že sa nie všetky veci vo vašom živote vyvinuli tak, ako ste chceli, druhá prichádza, keď dieťa podrastie a začne sa pýtať: Prečo? Ako ste hľadali odpovede pre Gabrielka? Má 8. Začal sa už pýtať, prečo aj on nemá doma otca?
Určite. A trpezlivo mu to vysvetľujem.
Je ťažké vyberať slová tak, aby ste mu neublížili?
Myslím, že nie je v ľudských silách, aby rodič nespôsobil svojmu dieťaťu nikdy žiadnu traumu. Myslím si však, že väčšiu traumu, ako mu spôsobuje jeho otec, mu ja nikdy neurobím. Veľmi sa snažím odovzdávať mu to najlepšie, kým jeho otec sa zatiaľ rozhodol dávať mu toho veľmi málo. Uvidíme, kam sa to bude vyvíjať ďalej...
Nemá o neho vôbec záujem?
Nejaký kontakt tam je, ale pokiaľ ide o to, čo by chlapec v jeho veku od otca potreboval, povedala by som, že je to momentálne na bode mrazu.
Máte za sebou už spomínaný výcvik koučky aj viaceré terapeutické skúsenosti, preto si dovolím spýtať sa aj tak profesionálne – dokážete pochopiť rodiča, ktorý nevie a nezaujíma sa, čo sa deje s jeho vlastným dieťaťom?
Nedokážem. A práve tam sa naše svety veľmi rozdeľujú. Snažím sa byť chápavá a tolerovať, že si vybral život, aký si vybral. Chápem aj to, že ako muzikanti sa pracovne nie vždy dokážeme zladiť. Lenže potom príde bod, keď slovíčko „prepáč“ už nestačí, pokiaľ sa nezmenia skutky. Lebo teraz ma zaujímajú už len tie.
Rozumiem. Nejde totiž len o to, že ste zostali sama na výchovu, ale aj to, že ste sama na to, aby ste vám zabezpečili živobytie... Prišli chvíle, keď ste sa báli, čo bude, ak práce nebude dosť?
Jasné. Aj preto som sa vydala koučovacou a terapeutickou cestou. Viem, že si vďaka tomu dokážem vytvoriť vlastnú prácu a zarobiť peniaze aj v období, keď ma nikam neobsadia, alebo keď jednoducho nie sú koncerty. V tejto brandži sa totiž človek nemôže spoľahnúť na to, že bude mať prácu nepretržite. Ale máte pravdu, na jednu ženu je toho niekedy trochu veľa. Veľmi mi však pomáhajú rodičia. Minimálne nemusím míňať peniaze na opatrovateľky, pretože sú pri nás a dokážu mi pomôcť so starostlivosťou o malého.
