Nečaká teda, kedy ju ako herečku vyzvú do tanca, ale o pracovné príležitosti sa snaží starať sama. Práve tam sa totiž ukazuje rozdiel medzi ženou, ktorá sa nikdy nezrúti, a ženou, ktorá si dovolí spadnúť – ale odmietne zostať ležať. Herečka a speváčka Barbora Švidraňová (37) je ten druhý prípad.
Pred časom ste si popri speve a hereckej kariére rozbehli v Žiline vlastné podnikanie a otvorili si Healing Atelier, ktorý ponúka liečenie zvukom. Nedávno sa však objavili titulky, že sa vám všetko rúca, ste na dne a končíte, kvôli tomu, že sa v blízkosti vášho ateliéru rozbehli stavebné práce. Keď som si však prečítala, čo ste naozaj povedali, nič z toho na mňa nepôsobilo ako rezignácia. Nezaznelo tam žiadne – kašlem na to, končím.
Lebo nekončím! Toto ma nemôže položiť. Nie som typ človeka, ktorý by sa len tak vzdal, alebo sa staval do pozície obete. Chápem aj druhú stranu. Chcú niečo vybudovať, aby tu po nich niečo zostalo a potrebujú stavať. Takže sa jednoducho musíme dohodnúť. A keďže oni odísť nemôžu, musím odísť ja. Samozrejme, mala som nervy. Mala som aj chvíle, keď som si povedala: Dobre, vykašlem sa na to a dám si na chvíľu pokoj. Ale po dvoch či troch dňoch, keď zo mňa opadla tá najväčšia emócia, som si už dokázala povedať: Dobre, toto sa dá vyriešiť takto, toto zase takto.
Ale nejaké tie slzy ste priznali...
Samozrejme, že je to nepríjemné. Keď človek buduje niečo, na čom mu záleží, svoju značku, niečo vlastné, a zároveň je umelec, nájsť vhodný priestor je veľmi ťažké. Buď niekomu prekážame my svojím hlukom a spevom, alebo to komplikuje fakt, že sami potrebujeme na prácu pokoj. Sťahovala som sa teda už veľakrát, a musím povedať, že všetko vysťahovať, hľadať nový priestor, zároveň sa vysporiadať so starým, dodržať výpovednú lehotu, zaplatiť navyše peniaze, ktoré vám už nikto nevráti, nie je med lízať. Ale vďaka tomu, že mám koučingový výcvik, som sa nakoniec v podstate sama „odkoučovala“: Toto urobíme takto, toto pôjde takto a ideme ďalej.
To je niečo, čo ste sa museli tvrdo učiť, alebo ste takáto boli vždy? Lebo toto rozhodne nie je prvá, ani najvyššia prekážka, ktorú ste museli preskočiť…
Asi je to tým, že som zarytý optimista. Skrátka sa pozerám na pohár ako na poloplný, nie poloprázdny. Keď aj odíde niečo z môjho života, alebo mi veci nevychádzajú tak, ako by som chcela, vždy si poviem: Dobre, tak ma niekde za rohom musí čakať niečo lepšie.
Boli ste vôbec v živote niekedy naozaj zrútená?
Ale áno, samozrejme. Zostať sama s dieťaťom rozhodne nie je ľahké...
Ani vtedy som však z vašich rozhovorov necítila, že by ste to chceli vzdať. Sú pritom ženy, ktoré sa v takej situácii dostanú až na úplné dno.
Asi som taká povaha. Som bojovníčka. Stali sa mi mnohé zlé veci, ale po čase ich nejako zvláštne dokážem spracovať tak, že si z nich vezmem to dobré. Akoby mi to silu nezobralo, práve naopak – našla som ju aj v tom zlom a potom som ju vedela použiť znova a znova. A hlavne mám okolo seba veľa dobrých ľudí. Keď sa človeku dejú zlé veci, určite je oveľa ťažšie zvládať ich bez opory. Tú som ja mala vždy. Aj vďaka tomu som sa aj z ťažkého vždy dokázala dostať.
