Jedna z najvýraznejších etáp jej kariéry sa začala v televízii JOJ. Prvé správy po boku Ľuboša Sarnovského moderovala v máji 2004. Na nové pracovisko si podľa vlastných slov zvykla prakticky okamžite: „Od prvej chvíle som tam bola ako doma. Celé tie roky som si tam sadala, akoby som si sadala doma do obývačky, a veľmi som si to užívala.“ Neskôr vytvorila stabilnú moderátorskú dvojicu s Jánom Mečiarom. Práve on bol po jej boku keď v štúdiu dostala záchvat a neskôr lekári odhalili, že príčina je nádor na mozgu, ktorý museli čím skôr operovať. Kmotríková si prešla náročným liečebným procesom, chemoterapiami, ktoré jej výrazne ubrali síl.
Najdramatickejší moment jej televíznej kariéry nesúvisel s technickou chybou ani s moderátorským zaváhaním. Počas jedného zo živých vysielaní ju zasiahol zdravotný problém, ktorému vtedy ešte sama nerozumela. Zvláštne stavy sa u nej objavovali už približne pol roka. Najskôr v noci, neskôr aj cez deň. Zrazu jej stŕplo celé telo a mala mimoriadne zlý pocit, akoby sa blížila smrť. Stav po krátkom čase odznel a ona pokračovala ďalej.
Neskôr sa podobné epizódy začali objavovať dokonca počas televíznych správ, niekedy niekoľkokrát za večer. Väčšinou ich dokázala prekonať počas reportáže a nasledujúce zahlásenie prenechať Jánovi Mečiarovi.
Pri jednom vysielaní však už nebolo kam ustúpiť
Režisér jej oznámil, že o tri sekundy ide do vysielania. Kmotríková cítila, že stav opäť prichádza, no už nebol čas zmeniť plán. Začala čítať, no zahlásenie nedokázala dokončiť. V tej chvíli ešte nikto netušil, že išlo o malý epileptický záchvat. Vyšetrenia neskôr ukázali jeho skutočnú príčinu – nádor na mozgu s veľkosťou približne 5,6 centimetra.
Najzvláštnejšie na celom incidente bolo, že samotná moderátorka si časť udalostí vôbec nepamätala. Po prerušení mala podľa kolegov odísť zo štúdia na chodbu, kde jej produkčný dával vodu. Potom sa však vrátila, pokračovala v správach a na konci sa s divákmi úplne normálne rozlúčila. Až v kostymérni sa jej Ján Mečiar opýtal, či vie, že jej bolo zle.
„Mne bolo zle?“ reagovala podľa jej slov na kolegovu otázku.
Keď jej povedal, že bola niekoľko minút na chodbe, neverila mu. Neskôr sa ukázalo, že počas malých epileptických záchvatov bola v stave, pri ktorom síce stála a komunikovala, no následne si nič nepamätala.
Po ďalšej návšteve neurológa ju poslali na magnetickú rezonanciu. Lekár ju po vyšetrení konfrontoval s veľmi vážnou správou a odporučil okamžitú operáciu.
Priznala, že spočiatku realitu diagnózy takmer odmietala. Ešte počas vyšetrenia premýšľala nad pracovnými stretnutiami, ktoré má v ten deň naplánované: „Je to s vami zlé. Je to veľmi zlé,“ povedal jej neurochirurg.
Keď jej oznámil, že musí okamžite na operáciu, odpovedala: „Čo? Veď teraz mám o jednej ďalšie stretnutie.“ Nakoniec podstúpila približne deväťhodinovú operáciu pri vedomí. Dnes hovorí, že sa cíti výborne a pravidelne absolvuje kontroly. Podľa poslednej z nich sa jej stav celé roky nemenil.
