Je tam jedna vec – nechcem povedať, že problém. Keď prídem, Ema má pocit, že sa mi musí neustále venovať. Dostane sa tak do obrovského stresu. Vravím jej: „Emka, rob si svoje veci. Ja si pôjdem po svojom a stretneme sa vtedy a vtedy na kávičke.“ Lenže ona má pocit, že keď som prišla, musí byť so mnou. Napokon je však rada, pretože vždy nájdem program, ktorý ešte ani ona nepozná. Každý deň si dáme nejakú galériu alebo múzeum, pretože v Paríži sú stále nové výstavy. Máme to teda tak, že kým ja si prídem do Paríža oddýchnuť, Ema je trošku v napätí, pretože má pocit, že sa o svoju mamu musí starať. Keď som tam a vyberiem sa sama von, hneď mi telefonuje: „Mama, kde si? Čo robíš? Kedy prídeš?“ A ja jej vravím: „Emka, nechaj ma na pokoji. Všetko si vybavím, prídem domov, ešte aj niečo donesiem a večer môžeme ísť na večeru.“ Ale nie, ona sa o mňa jednoducho stará. Je zlatá.
Myslím, že je to o pocite zodpovednosti. Sama to poznám, keď k nám prídu rodičia, tiež okamžite premýšľam, čo pre nich pripraviť...
To je presné. Mám pocit, že Ema za mňa cíti zodpovednosť.
Musím sa ešte pristaviť pri jej hudobnom talente. Zhodou okolností som pred pár mesiacmi robila rozhovor s jej otcom, Richardom Müllerom a je jasné, že svoju kôpku talentov dostala od vás oboch. Má nielen cit pre módu, ale aj hudobné nadanie. Uvedomuje si to a plánuje s ním niečo podniknúť?
To by ste sa museli opýtať jej. Nemôžem hovoriť o jej plánoch, ale talent určite má. A verím, že ho bude rozvíjať.
Už teraz sú však úspešné obe vaše deti. Vidíte sa v nich?
Skôr pri nich. A chcem, aby cítili, že to tak bude, kým budem žiť.
