Stretli sme sa uňho doma. Nie však na adrese, kde býva, ale kde pracuje už 60 rokov a kde spoznal i manželku Markétu. V Divadle Nová scéna odohral Karol Čálik stovky predstavení, no medzi najobľúbenejšími postavami jednoznačne vyhrávajú dve: excentrický Alfred Doolittle z My Fair Lady a starý divadelný kocúr Múz z muzikálu Mačky. Ako umelecký riaditeľ sa teší, keď stojí na javisku so svojimi študentmi, no taktiež i s detskými hercami, ktorí sú preňho ako infúzia.
Sedíme na strešnej terase Novej scény tesne pred obedom akurátne v deň, keď je doslova na nevydržanie. Ako znášate horúčavy?
Neznášam slnko. Mám málo pigmentu, takže na slnku trpím. Vždy to tak bolo. Kým je do 30 stupňov, vydržím. Všetko nad túto hranicu je pre mňa utrpenie.
Vlani ste oslávili osemdesiatku. Vnímate to ako úspech?
V Japonsku je to normálne, u nás až tak nie. Keď som bol mladý, modlil som sa: „Panebože, daj, aby som sa dožil päťdesiatky.“ Keď sa to stalo, želal som si, nech sa dožijem milénia. Keď som prežil aj rok 2000, už mi je to jedno. A v tomto móde som stále. Ale som rád, keď sa ráno zobudím živý (smiech).
Ako sa máte, ako sa vám darí?
Mal som ťažší rok. Na jeseň som absolvoval operáciu pravej hlasivky, na ktorej mi našli tumor. Potom nasledovalo 48 ožarovaní. V súvislosti s tým vznikla u nás v rodine vtipná príhoda. Dcéra žije vo Francúzsku, manžela má Američana, takže u nich doma sa hovorí iba po anglicky. Aj moje zdravotné problémy riešili v angličtine. Obidvaja vnuci síce vedia po slovensky, ale časovanie a skloňovanie im veľmi nejde. Volal mi po operácii vtedy 11-ročný vnuk a chcel mi povedať, nech mi ožarovanie dobre dopadne. Nevedel však to slovo po slovensky, vynašiel sa a povedal: „Aby ti ten černobyľ pomohol.“ (smiech) Inak sa mám primerane veku a zdravotnému stavu. Neprijímam už žiadne ponuky na živé rozhovory ani do televízie, ani do rozhlasu, lebo niekedy mi neskôr naskakujú myšlienky. Vlastne ani neviem, prečo som na rozhovor s vami prikývol. To mi ale došlo, až keď sme sa na ňom dohodli. Ja som už vlastne povedal všetko. Nič nové sa čitatelia nedozvedia.
Nesúhlasím a práve naopak som veľmi rada, že sme sa stretli. Pristupujete k svojmu zdraviu inak ako kedysi? Robíte niečo, aby ste boli čo najviac sebestačný?
Drží ma práca. Fyzicky sa neudržiavam. To som nikdy nerobil. Stačila mi baletná sála a javisko. Bol som bohém a svojmu telu som doprial všetko okrem drog. Moje telo si to asi považuje, že som bol k nemu taký „dobroprajný“ (smiech). A preto sa ma drží a som stále tu. Jediné, čo každoročne dodržiavam, je veľkonočný pôst. Vtedy 45 dní nefajčím ani nepijem. Je pravda, že prvých päť dní som nervóznejší. Kolegovia v divadle chodia okolo mňa po špičkách a šepkajú si, že mám ramadán, preto so mnou treba komunikovať opatrne (smiech). No keď to skončí, teším sa, že sa k svojim nerestiam opäť vrátim, ale už s mierou.
Ani operácia vás nezastavila, aby ste prestali fajčiť?
Aj ja sa čudujem. Po zákroku som zhruba päť mesiacov nefajčil. Všetci si mysleli, že s tým skoncujem, no nestalo sa.
Váš hlas je mimoriadne charakteristický a rozpoznateľný takpovediac na prvú. Mali ste obavy, že by sa po operácii mohlo zmeniť jeho zafarbenie?
Mal som všelijaké čierne myšlienky, ale profesor Miroslav Tedla mi po zákroku povedal, že svojím spôsobom možno na sále bojovali o môj život. Uvedomil som si, že celé to mohlo dopadnúť úplne ináč.
Ovplyvnilo to váš výkon na javisku, vládzete toľko ako predtým?
Teším sa, že na sklonku života som ešte dostal príležitosť zahrať si starého divadelného kocúra Múza v muzikáli Mačky. Táto postava akoby kopírovala môj umelecký život. Veľmi rád som ju hral, no po operácii ju zatiaľ nedokážem odspievať. Verím, že to postupne vokálne zvládnem rovnako ako činoherné roly. V Divadle L+S mám peknú postavu v predstavení Ale, ale, pani Plukovníková. Som milencom Dači Turzonovovej. Je tam skvelá herecká partia. Hráme to už tri roky a 7. 9. budeme hosťovať v Prahe na Vinohradoch.
Ako sa po rokoch pripravujete na predstavenie?
Deň predtým si všetky texty prejdem večer v posteli. Takto to robím celý život. Keď si oblečiem kostým, akoby som bol už napoly v postave. Vtedy za mnou nikto nechodí riešiť divadelné problémy, všetko ide bokom.
Nadchádzajúca sezóna na Novej scéne bude dvojnásobne jubilejná: divadlo oslavuje 80.výročie a bude to vaša 60.sezóna. Vo svojom repertoári máte aj muzikál Bonvinán inšpirovaný životom Františka Krištofa Veselého. Uvidia vás diváci na scéne?
Rolu riaditeľa divadla a majiteľa kaviarne Steiner zvládam. Aktuálne máme skúšobné obdobie londýnskeho muzikálu Matilda, ktorý má premiéru 19. a 20. septembra, kde síce ja neúčinkujem, ale moji skvelí kolegovia áno. Hrajú v ňom tiež deti. Keď ich vidím, vždy pookrejem. Perfektne spievajú, rozprávajú i tancujú. Radosť na nich pozerať.
Výzorom i hlasom ste jednoznačne identifikovateľný. Pre herca je to výhoda alebo skôr naopak?
Keď som v divadle začínal, umelecký šéf a režisér Beďo Kramosil mi neraz hovoril, že mu i farebne pasujem. Takže pre herca je to možno výhoda, ale v mladosti som na to iba doplácal. Keď sa niečo stalo a ja som bol pri tom, hoci som nič nevyviedol, všetci si ma zapamätali podľa ryšavých vlasov (smiech). Neraz som si vytrpel za iných.
V divadle ste nielen hercom, ale i umeleckým riaditeľom. Zmenil sa za tie roky váš prístup k tejto funkcii?
Ako herec som známy tým, že je so mnou sranda. Ale povedal som si, že s funkciou musím byť serióznejší, i keď sa mi to nie vždy podarí. Aj doma som zvážnel. Nie je so mnou tak veselo ako v práci.
