Musel by som byť mucha, ale tie v divadle nemáme. Iba herci majú občas svoje muchy (smiech).
Starší ľudia radi spomínajú na to, čo bolo. Máte to aj vy tak?
Aj ja rád spomínam od detstva až po dnešok. Keď sedíme s manželkou v lodžii, vždy na niečo spomíname, lebo je naozaj na čo. S mojimi rovesníkmi to už robiť nemôžem, lebo Palko Mikulík, Marián Labuda, Stano Dančiak i Ľubo Roman sú už hore v hereckom nebíčku. No v divadle mám ešte dve kolegyne Katku Čillíkovú a Danušku Pelcrovú, ktoré tam pôsobia zhruba rovnako dlho ako ja, a tiež radi spomíname. Ale nemenil by som nič vo svojom živote. Akurát dnes by som bol o niečo múdrejší a prezieravejší. Človek robí v živote aj chyby. Nikto nie je neomylný.
Aj lekári odporúčajú spomínať na dávnu minulosť, vraj to pomáha udržiavať a precvičovať si pamäť.
No nie je nič horšie, keď si neviem spomenúť na meno. To ma vie poriadne nahnevať. Mne to nakoniec príde na rozum, ale až neskôr.
Spomínate i s vnúčatami, sú zvedavé na vašu mladosť?
Určite, pýtajú sa. Ako som hovoril, vnuci žijú vo Francúzsku. Starší Luca má 14 rokov a mladší Max o dva roky menej. Keď tu boli, zobral som ich do divadla, videli niekoľko mojich predstavení. Vzhľadom na to, že ich slovenčina nie je perfektná, nie všetkému porozumeli. V Bratislave mám ešte 22-ročnú vnučku Lauru, ktorá prednedávnom promovala na Vysokej škole ekonómie a manažmentu a kedysi sa závodne venovala parkúru. Koňa má stále.
Bola u vás doma úvaha o tom, že už prestanete pracovať a dôchodok si užijete pri dcére vo Francúzsku?
Bola to téma, dcéra nás tam s manželkou neraz volala a ešte stále nepadlo definitívne rozhodnutie. Avšak čoskoro sa celá jej rodina presťahuje do Londýna, lebo starší vnuk bude študovať na prestížnom gymnáziu, z ktorého môže priamo prejsť na univerzitu v Oxforde. No a čo si ja vo Francúzsku počnem, keď u nás mám kamarátov – lekárov a tam nie? Navyše neviem ani po anglicky, ani po francúzsky. Manželka by sa sťahovala hneď, tento rok tam bola štyrikrát. Strávime tam aspoň polovicu leta. Teším sa, že budem plávať v mori i u nich doma v bazéne. Máme to tam radi.
Aspoň základy angličtiny ste za tie roky pochytili?
Bohužiaľ, som generácia, že „govorim“ po rusky. Pamätám si, že v treťom ročníku na základnej škole k nám do triedy prišiel riaditeľ školy a povedal: „Deti, dnes máte veľký sviatok. Začnete sa učiť jazyk našich osloboditeľov. A na konci druhého tisícročia bude po rusky hovoriť celý svet.“ (smiech) Ovládam trošku i nemčinu. Využil som ju najmä v období, keď sme s klasickými operetami chodili na turné po západnej Európe. Manželka sa ako-tak po anglicky dohovorí. Od narodenia vnúčikov bola pri dcére stále a pomáhala s deťmi.
So zaťom si teda nepokecáte.
Je mi to strašne ľúto a jemu tiež, že si nemôžeme samostatne pohovoriť ako chlapi. Ale rád sa rozprávam s vnukmi. Ich slovenčina je roztomilá a zábavná. Keď nám už dochádzajú sily a nedokážeme sa dohovoriť ani rukami, prichádza na pomoc dcéra a tlmočí. Ovláda sedem jazykov.
