Aj v zahraničí zažil momenty, keď si nebol istý sám sebou. Keď prišiel do Ruska, musel sa vyrovnať s úplne novým prostredím a konkurenciou. Trénoval sám, niekoľko mesiacov dochádzal cez Moskvu na náročné trojhodinové tréningy a čakal na svoju šancu: „Ja som chodil, dá sa povedať, dva mesiace alebo tri mesiace trénovať sám.“ Napokon prišla chvíľa, keď sa zranil jeden zo stopérov a ďalší dostal trest. Tréner ukázal na Ďuricu a poslal ho na ihrisko: „Tréner ani si nepamätám, čo mi povedal. Ani mi nič nepovedal. Proste ukázal na mňa prstom a ideš na ihrisko.“ Ďurica svoju šancu využil a od toho zápasu odohral všetky zápasy až do konca ligy.
Dnes svoju minulosť vníma inak
To, čo bolo kedysi traumou, dnes vníma ako skúsenosť, ktorá ho zásadne formovala: „Táto situácia ma urobila tým, kým som.“ Práve vďaka nej podľa vlastných slov získal odolnosť, ktorú neskôr potreboval aj v profesionálnom športe: „Keby som nezažil ten strach, ten tlak, tú situáciu, tak nebol by som možno ten Jano Ďurica, nebol by som ten úspešný športovec, nebol by som ten človek, ktorý som teraz.“ Preto sa dnes dokáže pozrieť späť a povedať niečo, čo by vtedy ako tínedžer pravdepodobne nedokázal: „Ja keď sa na to teraz spätne pozerám, tak ja môžem byť vďačný za túto situáciu, ktorá sa mi stala.“
