Kým nemal v rukách výsledky, nevedel, či nejde o zhubný nález. Strach z rakoviny a zo smrti sa tak stal na niekoľko týždňov súčasťou jeho každodenného života. „Máš pocit, že to končí, že zomrieš,“ povedal otvorene. V hlave si podľa vlastných slov prechádzal rôzne scenáre a premýšľal dokonca nad tým, ako by svoju prípadnú smrť čo najviac uľahčil svojim deťom. Nešlo pritom o majetok či praktické záležitosti, ale predovšetkým o bolesť, ktorú by jeho odchod priniesol najbližším. „Nájdeš také sebazaprenie v tom, že ako plánuješ, ako ideš zomierať. Tragikomické,“ spomínal na svoje vtedajšie myšlienky. Doma podľa neho zavládlo veľké ticho. „Bolo ticho. Bolo veľké ticho,“ opísal atmosféru počas čakania.
Po niekoľkých týždňoch napokon prišla správa, na ktorú všetci čakali. Výsledky ukázali, že nález nebol zhubný. Bičanovi sa výrazne uľavilo, no skúsenosť s možnosťou vážnej choroby ho už natrvalo poznačila. Uvedomil si, že zdravie nemožno odkladať na neskôr a že niektoré signály tela jednoducho treba brať vážne. „Každý človek by mal v určitom momente ísť a urobiť si to vyšetrenie,“ povedal.
