Koncom júna pred osemnástimi rokmi ešte odohral legendárneho Chrobáka v hlave v historickej budove prvej scény. Sám si však už uvedomoval, že z posledných síl. A v priebehu nasledujúcich týždňov mu rakovina ešte ďalšie zobrala. Uprostred leta tak prišiel Michal Dočolomanský († 66) za šéfom činohry s výpoveďou. Juraj Slezáček († 73) však o tom nechcel ani počuť! „Hneď som ten papier roztrhal a povedal som mu, že kým tu budem, žiadnu takú hovädinu nepripustím,“ spomínal s tým, že kamarátovi povedal, že v septembri sa uvidí. Toho sa už ale Michal nedožil. V novej sezóne zostala jeho stolička v slávnej šatni definitívne prázdna. Kto na nej sedí dnes?
„Ani vo sne mi nikdy nenapadlo, že to budem ja. Dodnes sedím na stoličke po Miškovi Dočolomanskom,“ prezradí RYTMU ŽIVOTA tak mimovoľne herec Ivan Vojtek (63). V jeho hlase napriek šiestim krížikom na chrbte dodnes cítiť čosi chlapčenské. Akoby stále celkom neveril tomu, že sa ocitol medzi ľuďmi, ku ktorým kedysi vzhliadal spred televíznej obrazovky. A vzápätí nám to potvrdí. „Ešte stále mám pocit, že nič neviem. Že sa musím stále učiť. Ale stále mám, vďakabohu, od koho,“ dodá a začne menovať... Emil Horváth (80), Martin Huba (83), Božidara Turzonovová (84)... „To je pre mňa olymp divadelníctva.“ Cítiť z neho pred tými menami úprimnú pokoru a nedá mu nepridávať ďalšie. Spomenie Olda Hlaváčka († 91). Muža, ktorého si ako chlapec púšťal z platní s Ivanom Krajíčkom († 57) a potom s ním sedel v jednej hereckej šatni. „Toľko sme sa rozprávali... Aj s Oldom, aj s Miškom,“ na chvíľu zvážnie. Keď sa pýtame, či mu práve človek, po ktorom zdedil stoličku na prvej scéne, chýba najviac, alebo je to niekto iný – nevie vybrať len jedno meno. „Všetci, čo odišli do hereckého neba,“ odpovie pravdivo.
Mišo, to by si nemal!
Kým hereckí bardi Juraj Sarvaš († 91) či Oldo Hlaváček to v živote potiahli najdlhšie a prekročili deväťdesiatku, práve Michal Dočolomanský odišiel priskoro. Podľa jedného z rozhovorov však akoby bol s tým, že jeho život nebude dlhý, zmierený. „Aj môj otec zomrel skoro. Mal som vtedy dvanásť rokov... Dúfam, že aj ja zomriem skôr, ako zostarnem,“ citoval Dočka týždenník PLUS 7 DNÍ. No nikto z jeho najbližších si na to, že by sa chystal na druhý svet, nepamätá. „Otca sme spomínali, ale o svojej vlastnej smrti Mišo nikdy nehovoril,“ prezradil RYTMU ŽIVOTA pred pár rokmi Juraj Sarvaš, s ktorým zdieľal nielen šatňu, ale aj svoje radosti a trápenia. A náhoda chcela, že sa stretli aj v nemocnici, kde jedného dohnal žalúdok, druhého haprujúce srdce. „Už na druhý deň po tom, čo mu ho operovali, ma ťahal na prechádzku, že sa nevie dočkať, ako si konečne zapáli... Doslova som na neho kričal: ‘Mišo, to by si nemal!‘“ spomínal Sarvaš, ktorý si roky vyčítal, že ho od tohto zlozvyku neodnaučil.
„Ktovie, možno tu ešte mohol byť...“ uvažoval v čase, keď sám oslavoval deväťdesiatku. Rovnaká téma bola na stole aj s Tulim, ktorý tvrdí, že si Michal nebezpečenstvo uvedomoval. „Jasné, že áno. Veď aj o tom sme sa veľakrát rozprávali,“ spomína. Nakoniec však, podľa slov kamaráta, len mávol rukou. „No tak tam pôjdem, preboha, o dva týždne skôr...“ bagatelizoval vraj Dočko riziko.
