Nakoniec to neboli „dva týždne“ ani obrazne, smrteľná diagnóza prišla začiatkom roka 2008. Herec mal sotva šesťdesiatpäť a podľa nedávno zosnulého režiséra Petra Mikulíka († 84), je pravdepodobné, že o nej vedel dokonca už skôr. A po Novom roku to len verejne prepuklo. Choroba mu totiž nedovolila dokončiť skúšanie pripravovaného Shakespearovho Skrotenia zlej ženy. Kým o tom, že fajčením si ubližuje, s Tulim len debatovali, smrť sa zdala ako tak vzdialená budúcnosť, že nevidel dôvod vymeniť pár týždňov navyše za omamný dúšok po potiahnutí z cigarety. V priebehu posledného roku života by už bol za ne možno dal čokoľvek. Ivan Vojtek však prekvapivo pokrúti hlavou. „Tie posledné roky rozprával už tak trošku pesimisticky, aj keď to navonok nedával znať,“ spomína s tým, že iné to bolo v úzkom kruhu. „Keď sme boli sami dvaja a rozprávali sme sa... Nechcem to nejako zveličovať, keďže tu už nie je. Ale mal som pocit, akoby ho to už na svete nebavilo...“ Na chvíľu sa zarazí a zopakuje: „Doslovne. Akoby ho to už nebavilo.“
Ešte žartoval, ešte myslel na divadlo
Napriek tomu legendárny herec do poslednej sekundy žil naplno. Neodišiel z očí verejnosti, aby sa potichu ľutoval a dramaticky odchádzal zo života. Možno práve preto jeho smrť dodnes bolí viac, než by sme čakali od príbehu starého takmer dve desaťročia. Ešte pár týždňov pred smrťou totiž hral, ešte v posledných dňoch žartoval. Keď mal pokrstiť prvý hudobný album svojho hereckého kolegu Maroša Kramára (67), na ktorom bol aj jeho najznámejší hit Ľúbim ťa, už totiž nevládal. „Povedz, že som nechcel prísť, lebo si to naspieval lepšie ako ja,“ srandoval a Kramárovo cédečko vyprevadil do života aspoň telefonicky. Ešte myslel na divadlo a na to, aby po ňom nezostali nesplnené povinnosti. „Oznámil mi, aby sme už s ním od septembra nerátali, že už nebude môcť hrať. Do poslednej chvíle mal pocit zodpovednosti voči divadlu,“ spomínal po jeho smrti režisér Mikulík.
Stolička, ktorá mu stále patrí
A potom, 26. augusta, skôr než ďalšia sezóna začala, odišiel. A zároveň zostal. V ľuďoch, ktorí ho poznali, sledovali a mali radi. A svojím spôsobom aj v tej stoličke v Národnom divadle, ktorá akoby mu stále patrila a Ivan Vojtek si ju len požičal. Nehovoriac o tom, že mu ani na moment nedovolí na Miška zabudnúť. Naopak, stále má pocit, že sa od vzácneho kolegu má čo učiť.
