Presne tak! Eva nedá vydýchnuť nikomu. Samozrejme, nemám načítané všetky scenáre a neviem, čo sa udeje s ostatnými postavami. Ale moja Eva sa neuveriteľne vyvíja. Až bolo pre mňa prekvapujúce, čo všetko sa tam odohrá – v rodine, v škole...
Tento seriál je však pre vás citlivý aj pre inú vec – hráte v ňom s vlastnou dcérou. Ako zvládate, keď k nej musíte byť v niektorých scénach nepríjemná?
Priznávam, že sa od Táničky úplne odosobniť neviem nikdy. Našťastie sme nemali spolu až tak veľa scén, ale keď sa na ňu pri hraní pozerám, niekedy mám v očiach stále také to: „Moja láska, ňuňu.“ (smiech) Nedá sa mi toho úplne zbaviť, hoci sa veľmi snažím. A Tánička zase odo mňa niekedy odvracia zrak v zmysle: „Fuj, nechcem sa na teba ani pozrieť.“ Takže áno, je to svojím spôsobom náročné. Keby sme hrali mamu a dcéru, bolo by to úplne prirodzené. Ale v tomto vzťahu nám súkromie, či chceme alebo nechceme, občas presahuje aj do herectva.
Keď ale vyzlečiete kostýmy, ste opäť mama a dcéra, nie? Alebo Tánička doma rozoberá, napríklad, že má z toho, čo ste spolu odohrali, zlý pocit?
Ježiš, samozrejme, že nie! (smiech) My sa doma o práci vôbec nerozprávame. Ani by mi nenapadlo niečo také riešiť. Herecká práca navyše nie je iba intuitívna záležitosť, ako si ju možno ľudia predstavujú – že si človek postavu nosí domov, prežíva ju a večer ju ešte analyzuje. Nie, herec sa pozrie na situáciu, ktorú má napísanú, a snaží sa ju vystavať. Na to má prax, vysokú školu, divadelné skúsenosti. Potom tú situáciu zahrá, povie texty a vybuduje ju tak, ako má fungovať. To je jeho práca. Tam hráme. A doma robíme pirohy.
Ani, keď v scenári vidíte, že vás čaká ďalšia nepríjemná scéna, nemáte stiahnutý žalúdok a v strese do nich namiesto soli nenasypete cukor?
Vôbec. Ja sa na každú takú scénu teším! Mňa tá Eva fakt baví. Je tam toľko možností, čo hrať, že po tých rokoch je to pre mňa úplne za odmenu. Postavy nebývajú vždy také košaté, ako je táto. Najmenej ma baví, keď sa v príbehu vlastne nič nedeje a všetko je také obyčajné.
A diváci vás obdivujú aj so všetkými zákernosťami. Ste prorokom aj doma? Počuli ste od Táničky niekedy: „Mami, ty si fakt dobrá, chcem byť raz taká ako ty“?
Nie. (smiech) Ona chce byť skôr ako Sonička Norisová. Mňa pozná, takže je medzi nami úplne iný vzťah. Navyše ona bola v seriáli o rok skôr a ja som sa jej tam vlastne „natrepala“…
Ale napokon je rada, že ste tam obe, nie?
Myslím si, že to vôbec nerieši. Tánička odmalička vyrastá v tomto prostredí, takže či sa teší, neteší, či je rada, že tam som alebo nie... Je to jednoducho práca. Ani rušňovodič nerieši, kto je jeho kolega sprievodca.
A čo vy? Hovorí vám vaša herecká skúsenosť, že v tom dievčati fakt niečo je a už nemá význam dúfať, že si vyberie inú profesiu. Alebo účinkovanie v Sľube, akokoľvek úspešné, v tomto biznise ešte nemusí nič znamenať a neprikladáte tomu až taký význam?
Určite to nepovažujeme automaticky za začiatok úžasnej kariéry. Takých príbehov už bolo veľa. Aj ja som ako dieťa chodila do Detskej rozhlasovej družiny. Bolo tam množstvo detí, ktoré boli vtedy známe, hrali vo filmoch či v televízii. A koľkých z nich dnes poznáme ako profesionálnych hercov? Ja vlastne len dvoch – Roba Rotha a Riša Stankeho. Toto povolanie je naozaj náročné. Neustále pracujete s pocitmi a vlastnými emóciami. A ja ju, samozrejme, chcem pred tým trochu uchrániť. Citlivejšiemu človeku to môže dať totiž poriadne zabrať.
Takže v nej trochu vidíte samu seba v jej veku?
Dokonca veľmi. Aj ja som chodila na gymnázium, navyše sa na seba celkom podobáme, aj fyzicky a určite osobnosťou. Je rovnako energická, cieľavedomá, tvrdohlavá, a zároveň má nad vecami istý nadhľad. Keď som mala sedemnásť, bola však pre mňa prioritou škola a kamaráti. Hoci som popritom tiež hrala. Nakrúcala som filmy aj v Čechách, pracovala som v rozhlase. Ale nebola som do herectva namotaná v zmysle: buď budem herečka, alebo sa môj život skončil. Človek má byť cieľavedomý, ale herectvo je špecifické v tom, že veľmi záleží od príležitosti. Môžete byť neviem ako talentovaná, ale ak nedostanete šancu, nemáte prácu. V iných profesiách to takto nefunguje. Zamestnáte sa ako právnik a postupujete po nejakom rebríčku. Herec si sám príležitosti vytvoriť nevie. Práve v tom spočíva tá neistota.
Ak nezoberie človek veci do rúk sám ako vy. Už niekoľkokrát ste prešli na druhú stranu a ako producentka ste príležitosti dávali iným vy... Už stačilo?
V najbližších dvoch rokoch by som mala produkovať jeden veľký projekt, zatiaľ však neviem, ako to celé dopadne, pretože tento štát na tom momentálne ekonomicky naozaj nie je dobre a odráža sa to vo všetkých oblastiach. Takže uvidíme… Zatiaľ som len herečka. A tým pádom vlastne oddychujem. Som veľmi vďačná, že som v Sľube dostala príležitosť takto si schuti zahrať a nemusím riešiť nič okolo. Iba svoju postavu a samu seba.
