Medzi nami neexistuje Slovák, ktorý by nepoznal Perinbabu, Tisícročnú včelu či Bátoričku. A to je len zlomok filmov, ktoré po sebe zanechal rodák z Kojšova, ktorého prácu a rukopis sme síce vnímali všetci, no napriek tomu ho do hĺbky poznal len málokto.
Pančár
To, že bude iný, možno predurčoval už moment narodenia a deň, kedy sa prvý raz nadýchol. Jakubisko sa totiž narodil v noci z 30. apríla na 1. mája, do poslednej dedinke v horách, kam neviedla žiadna cesta, len chodníky. Matka Alžbeta ho porodila doma a otec Michal sa na druhý deň ráno vybral do mesta Gelnica, aby chlapča zapísal v matrike. Cestou ale dostal bitku, keďže prebiehala májová manifestácia robotníkov zo železiarní a proti nim zasiahli žandári s obuškami. „Tak sa rozhodol, že prvý máj nie je dobrý dátum narodenia. Povedal si: ´Syn, ktorý ponesie moje meno, nemôže mať v rodnom liste takýto poondiaty deň.´ A tak ako dátum môjho narodenia zahlásil posledný apríl,“ odhalil vo svojej autobiografickej knihe režisér, ktorý od mala prekypoval výrazným talentom. Zatiaľ čo iné deti sa hrali, on si neustále niečo kreslil a vytváral, vďaka čomu dostal prezývku Pančár.
Nezameniteľný rukopis
Všetkým v jeho okolí bolo jasné, že svet videl inými očami. Oveľa poetickejšie, zaujímavejšie. Vyštudoval fotografiu, no to mu nestačilo. Lákal ho film a aj ten chcel robiť odlišne, než väčšina režisérov. A tak, keď v roku 1967 natočil svoj prvý celovečerný počin Kristove roky, medzi ľuďmi svojou tvorbou rozpútal diskusiu. Nasledovali snímky ako Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia v pekle, priatelia, Postav dom, zasaď strom, Nevera po slovensky či Tisícročná včela a v tom čase už nik nemal pochýb o tom, kto je autorom týchto snímok. Tak výrazný bol rukopis Juraja Jakubiska, ktorý miloval výzvy v podobe veľkolepých výpravných snímok.
Zohraté duo
Keď sa v roku 1985 oženil s herečkou Deanou Horváthovou (68), jeho život sa v mnohom zmenil. Bohém sa usadil, upokojil a zo svojej manželky vytvoril akýsi oporný stĺp, ktorý po jeho boku pevne stál aj v najťažších životných okamihoch. Brunetka bola horkokrvná, Jakubisko jej pravým opakom. Sršal z neho pokoj a rozvážnosť, no napriek tomu v slovenskom šoubiznise predstavovali jeden z najstabilnejších párov. Okrem toho, že spoločne vytvorili nezabudnuteľné snímky ako Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá, Sedím na konári a je mi dobre, Nejasná správa o konci sveta či Bathory, spoločne tiež vychovali jediného syna Jorika. No na rozdiel od kolegov, manželia Jakubiskovci sa rozhodli chlapca držať bokom a nezaťahovať ho do šoubiznisových vôd.
Boj, o ktorom nik netušil
Juraj Jakubisko produkoval veľkolepú tvorbu, ktorá bola v našich končinách neúnosne nákladná. Presvedčil sa o tom na vlastnej koži po tom, ako sa pre niektoré zo svojich výpravných snímok dostal do finančných problémov. Roky sa súdil s veriteľmi a vraj bol spolu so ženou dlžníkom v rádoch miliónov českých korún. Situácia napokon vyústila tak ďaleko, že nie dlho pred smeťou prišiel o rodinný dom, ktorý banka predala v dražbe.
Možno aj tieto starosti prispeli k tomu, že režiséra dlhodobo trápili problémy so srdcom. A vyústili až do transplantácie orgánu v roku 2012, kedy sa Jakubisko stal zrejme najstarším pacientom s novým srdcom v Čechách a na Slovensku. No aj keď sa mladé srdce ujalo a umelec sa s miernymi obmedzeniami snažil pokračovať vo svojej tvorbe, napokon ho na kolená zrazila rakovina. Verejnosť síce nemala poňatia, no podľa manželky Deany Juraja na sklonku života trápil nádor, ktorý mu mal dokonca sťažovať rozprávanie. A tak sa stalo, čo nik nečakal. Len pár mesiacov pred uvedením do kín svojho posledného filmu – pokračovania legendárnej Perinbaby, vydýchol naposledy.
