Stretli sme sa deň predtým, ako sa chystal na plavbu po Níle. Na svoju absenciu pripravil i včely. Martin Nikodým prvý tohtoročný med má už dávno vytočený. A rád sa ním zavďačuje. No nikdy nejde o „úplatok“. Tie dávať nevie a vraj ich ani nedostáva. Ale veselá príhoda sa mu s touto témou spája: „V zákulisí počas nakrúcania Milionára súťažiaci vytiahol nažehlenú vreckovku. Roztvoril ju a bolo tam pricvaknuté – 10 % z výhry. Povedal som mu, aby to okamžite schoval a budem sa tváriť, že sa to nikdy nestalo.“
S kým si užiješ Egypt?
S mojou milou, od ktorej som cestu dostal ako darček k narodeninám. Budeme sa štyri dni plaviť po Níle z Luxoru do Asuánu. Zažijeme ozajstný Egypt a budeme mať milú romantiku.
Keď som sa AI opýtala, aký by mal byť správny cestovateľ, odpoveď bola: zvedavý, otvorený novým kultúram, flexibilný a prítomný v zmysle, aby sa na krajinu nepozeral iba cez objektív fotoaparátu. Zatiaľ súhlasíš?
Úplne. Som prirodzene zvedavý človek. Hovorím, že deň, keď som sa nič nové nedozvedel, akoby ani nebol. Stále dychtím po nových informáciách a zážitkoch. Byť prítomným som sa už tiež naučil. Spočiatku som chcel všetko natočiť, odfotiť. Teraz si dané miesto viac vychutnám. Mierne som zlenivel v tom, že štvorkilovú zrkadlovku nechávam doma a všetky záznamy robím len na mobil. Ale dokumentácia je veľmi fajn. Pripomeniem si, kde všade som bol. Presuny sú často veľmi rýchle a väčšinou na jednom mieste nespíme dlhšie ako jednu noc.
Definícia cestovateľa pokračuje tým, že po návrate sa vracia zmenený v zmysle nového pohľadu na svet a často aj na seba. Badáš, že po rokoch cestovania si „iný“?
Cestovanie ma veľmi poučilo. Z každej cesty som už hneď na začiatku cítil energiu, ktorá sa prenášala do prazvláštneho pokoja, ktorý som zažíval doma. Zrazu mi nevadilo stáť v zápche, ani to, že ma niekto predbehol. Získal som nadhľad, pochopil som, aká dôležitá je pokora a, že v princípe na celej planéte Zem sme si nesmierne podobní. Všetci sa tešíme zo života, asi sa bojíme smrti, máme podvedome strach z neznámeho a nikomu z nás sa nechce platiť dane.
Keď si to už spomenul, tak bojíš sa smrti?
Neviem, to je na dlhšiu debatu. Nemám to ešte v hlave úplne spracované. Verím, že to príde samo, ako všetko ostatné. Ale v prvom rade nemám v sebe spracovanú predstavu seba samého ako starého človeka, keď už nebudem vládať robiť niektoré veci a budem potrebovať pomoc.
Späť k cestovaniu. Egypt si dostal ako darček. Aký svadobný dar si niesol na svadbu svojho prvého syna?
Adam s manželkou si vymysleli svadobnú cestu na Borneo. Vyrazili dva dni po svadbe. My ako svadobčania sme im pomohli, aby ju mohli uskutočniť.
Ako sa cíti otec, ktorý len nedávno oženil syna?
Je to čudné. Mám pocit, že taký mladý človek ako ja, nemôže už ženiť syna (smiech). Nemôžem mať predsa takého dospelého chlapca. Ale veru mám. Stále mám pocit, že nie som jeho fotrík, ale kamarát.
Kedy sa ten vzťah k nemu zmenil z otcovského na kamarátsky?
Celé detstvo som sa o to snažil. Deti dostávali výchovu príkladmi a nedirigoval som ich, čo musia. Ukázal som im, ako to robím ja. Vždy sme boli viac-menej kamaráti. Kým boli malé, bol som ich manažér času. Zrazu, keď dospeli a chcel som im ho manažovať, ozvali sa, že majú iné plány. Musel som si zvyknúť a prijal som to.
Aj pri najmladšom Martinkovi takto postupuješ?
On navyše môže ťažiť z toho, že ako rodič som už mierne unavený a nechce sa mi byť taký dôsledný. Občas vie, že keď niečo poviem, nemusí to urobiť hneď na prvý raz. Patrične to využíva (smiech).
Poďme ešte na chvíľu do sveta. Ktorá bola tvoja úplne prvá cesta?
Jedna z prvých ciest, keď som pochopil, že toto je esencia môjho života, bola v roku 1996. Išli sme do Kene. Tam som spoznal partiu z rôznych kútov Slovenska, s ktorými už 30 rokov cestujeme po planéte. Vtedy sme sa ako štvorica dohodli, že každý rok niekam vyrazíme.
