Ako prvý sa mu vybavuje bunker, v ktorom bol reálne postrelený jeho starý otec a herec sa v ňom ocitol vďaka úlohe bývalého partizánskeho veliteľa. Pátral aj po svojich predkoch, kde natrafil na grécke korene a kmene Hunov. Rodokmeň ešte hotový nemá, ale nevie sa dočkať, čo všetko sa dozvie.
Keď som ťa oslovila na rozhovor, mal si podmienku, aby to nebolo o politike. A spomenul si tiež, že už si povedal všetko. Máš pocit, že v rozhovoroch sa musia hovoriť iba veľké slová, múdrosti? Môžeme sa predsa rozprávať o bežnom živote, radostiach obyčajných dní.
Je pravda, že už sa o mne všetko vie. Keď som dával rozhovory, vždy sa týkali konkrétneho projektu. Inak ma novinári ťažko zastihli. A nie som typ, ktorý by rozprával o tom, ako sa mi super žije alebo nežije. Načo? Civil nechávam doma v kuchyni.
Ako sa ti teda žije?
(smiech) Stále podobne, stále pendlujem a mám to rád. Práca zatiaľ je. Mňa skôr ale zaujíma moja dcéra. Prednedávnom zmaturovala, prežívali sme to vo veľkom. Rovnako tak i prihlášku na vysokú školu. Čítam, čo sa učí, nerozumiem tomu, nechytám sa.
Čím chce byť?
Ukončila súkromnú detektívnu školu v Prahe – Trevis a hlási sa na právo na Karlovu univerzitu. Chce byť detektív.
Netradičné povolanie. Odkedy ju to fascinuje?
Odjakživa vedela, kam patrí a čo chce. Bežnému človeku, len keď povieš slovo pitva, je mu to nepríjemné. Ona sa tešila, keď to zažila. Je veľmi vyzretá. Robí aj bojové umenia.
Takže tému dcéra uzavrieme s tým, že si pyšný otec?
Panebože, strašne pyšný. Ale striedmo to tam dávaj, lebo bude hovoriť: „Prečo si zas hovoril o mne?“ (smiech)
Dnes si sa vrátil z Prahy a už si jednou nohou na cestách. Máš doma cestovnú tašku alebo kufor stále po ruke?
Mám tri domácnosti – v Žiline, Prahe a Bratislave. Všetko mám trojmo a ako to už býva, čo aktuálne hľadám, neviem nájsť. Jednu tašku stále vozím v aute.
Si už za tie roky praktický v balení?
Neblázni, som veľmi nepraktický (smiech). Ale mám úžasnú ženu, ktorá mi pribalí veci, i keď o tom neviem. Aj mama to robí. Starajú sa o mňa. Moja Hanka to raz krásne povedala, že moje prirodzené prostredie je pred kamerou alebo na javisku a reálny svet ma desí.
Nevieš v ňom fungovať?
Mám radšej dobu historickú. Tu však musím platiť šeky, tak robím. Ale žeby ma táto doba oslovovala, to nie. Desí ma veľa ľudí, nehrám formu. Keď sa s niekým rozprávam a vycítim, že ma neobohacuje, za dve sekundy odchádzam. Za všetkým hľadám dušu, hĺbku, príbeh. Nemám rád individualizmus, ktorý žijeme. Hory pre mňa majú silu.
Kedy si tam bol ostatne?
Kedysi som chodieval viac. Ale keď sme s Marianou Čengel Solčanskou nakrúcali neďaleko Nitry film Autobus do Vlčích dier, odskočil som si do prírody. Najradšej však mám, keď ideme s rodinou.
Vyhľadávaš dobrodružstvá, „prespávačky“ pod holým nebom?
Toto všetko mám za sebou, už preferujem komfort. V lese som väčšinou hore celú noc. Mám rád miesta, kde ticho kričí a som tam len ja a moje myšlienky.
Stretol si medveďa?
Koľkokrát som sedel na posede ako pokakaný, keď išiel okolo. Fučal, „nadával“, čo tam robím.
Berieš si so sebou sprej na medvede?
Nie, vždy mám zbraň. Bez toho by som sa bál. Ale dôležitá je prevencia. Kto pozná revír, vie predpokladať, kedy je to bezpečné.
Láka ťa aj lozenie do Himalájí, na Kilimandžáro a podobne?
Ešte ako chlapec som skúsil loziť, ale prišiel som do jedného bodu, keď som nevedel ísť ani hore, ani dole, ani doľava, ani doprava. Bolo to na hrane. Stalo sa to u nás v Trnovom. Nebezpečenstvo nevyhľadávam.
Sedíme neďaleko SND, kde si bol kedysi stály člen, no dobrovoľne si odišiel a zvolil si si radšej kočovný život. Takto si viac sám sebou?
Táto inštitúcia nie je pre mňa. Nezaujímajú ma formy, akademický formát – vtedy vyprchá človečina a tá je pre mňa najdôležitejšia. Možno sa tam niekedy vrátim, keď budem starý. Herci sú predsa kočovníci. Prednedávnom som nakrúcal so študentmi na Zbojníckej chate, kde sme si to museli najskôr vyšliapať, a tak sme mohli robiť. Teraz ma oslovili, že by som mal ísť točiť do Peru. Zmena priestoru, momentky i neustále presuny ma udržiavajú v inšpiratívnom móde.
Povieš o tom Peru viac?
Božemôj, neviem o tom ešte nič, nečítal som scenár. Malo by to byť až na jeseň. Bude to psychologická dráma. Vybral si ma portugalský režisér. Ani netuším, či to nakoniec bude. Ale Machu Picchu by som si pozrel, keby som tam bol.
Keď ťa láka destinácia, vezmeš to, hoci scenár nemusí byť tip-top?
Takto nerozmýšľam. Vždy tam musí byť dôvod navyše.
Nakrúcaš veľa s mladými. Majú pred tebou rešpekt, „boja sa“?
Práve pri nakrúcaní spomínaného Autobusu som videl, že sú v kŕči. Režisérka mi potom povedala, že chlapec nespal celú noc, lebo vedel, že má so mnou dialóg. Smejem sa, či už som legenda, alebo taký starý. Vtedy sa im snažím pomôcť. Ale i ja som to mal pred pedagógmi, akými boli Huba, Jamrich a ďalší. Uctieval som ich a asi je dobré, keď sa to deje. S mladými veľmi rád spolupracujem. Sám si ich vyberám do mojej hry Ballor, s ktorou cestujeme po Slovensku.
Ktoré je tvoje obľúbené historické obdobie?
Stredovek. Mám rád „špinu“, meče, kapucne, mágiu. Keď cítiš niečo a nevieš to vysvetliť.
Dejepis ťa v škole bavil tiež?
Vôbec nie, nebol som dobrý študent, pretože v tom období bolo kamarátstvo najviac. Ale bavili ma príbehy. Nemám rád dátumy, nenávidím tabuľky. Keby som bol producent, skrachoval by som a ešte by som celý film musel nakrútiť za vlastné (smiech). Ale VŠMU som skončil s červeným diplomom. To už som vedel, prečo študujem.
