O akom povolaní ste snívali ako malé dievčatko?
Keď som bola malá, chcela som byť speváčka. Spievala som stále a všade. Už na vysvedčení zo škôlky som mala napísané: „Veľmi pekne spieva.“ Potom ma však zlákal tanec. Vďaka tanečnému krúžku na našej základnej škole som si prvýkrát vyskúšala, aké je to vystupovať na pódiu. Celkovo ma asi verejná prezentácia niečím fascinovala. Doma som v kresle napodobňovala televízne hlásateľky a s vytlačeným televíznym programom z novín som sa pokúšala uvádzať, čo divákov večer čaká.
Kedy nastal zlom a povedali ste si, že vaša cesta je stáť na pódiu s mikrofónom v ruke, pracovať s hlasom a prihovárať sa ľuďom? Našlo si vás povolanie moderátorky samo?
Na stretnutí zo strednej školy mi jedna spolužiačka pripomenula, že keď som „moderovala“ našu stužkovú slávnosť, povedala som jej v zákulisí, že ma to baví a chcela by som sa tomu niekedy venovať. Ja si to nepamätám, ale zrejme ma fascinovala celá príprava okolo – skúšky, organizovanie, chystanie textov. Tam niekde sa to začalo. Po Nežnej revolúcii, keď začali vznikať prvé súkromné rádiá, som sa prihlásila na konkurz do D.C.A. rádia. Vybrali si ma a tam sa zrodila láska k médiám na celý život.
Dokáže vás ešte po 15 rokoch v spravodajstve niečo prekvapiť alebo zaskočiť?
V štúdiu ani nie. Skôr ma vyrušuje jazyk vo verejnom priestore. Vytráca sa slušnosť a úcta k druhým.
Neupadli ste do pracovného stereotypu?
Niektoré veci robím automaticky, keďže sa pravidelne opakujú. Tým, že v spravodajstve neustále pracujeme s novými témami, však stereotyp v tomto smere nehrozí.
Mnohí diváci si myslia, že do práce chodíte na dve hodiny – v zamestnaní vás pekne nalíčia, upravia, sadnete si do štúdia, prečítate texty z čítačky a po skončení správ odchádzate domov. Za vašou prácou je však omnoho viac...
Moderátori správ, aspoň v Slovenskej televízii, nie sú len čítačmi pripravených textov. Naopak, podieľame sa nielen na ich úprave, ale aj na dramaturgii a celkovej vizuálnej stránke vysielania. Súčasťou prípravy sú grafiky, fotografie či ilustračné zábery, ktoré chystáme v spolupráci s editormi, redaktormi a grafikmi. Pripravujeme si živé vstupy s kolegami, hosťami či analytikmi. Máme virtuálne štúdio, v ktorom sa musíme pohybovať v priestore, často prechádzať k plazmám, ktoré tam reálne nie sú, takže si to musíme dopredu nacvičiť. Témy často dopĺňame o rôzne fakty a štatistiky. Keďže ide o spravodajstvo, často sa stáva, že udalosti spracovávame doslova na poslednú chvíľu. Niekedy sa stanú krátko pred začiatkom vysielania alebo dokonca počas neho. Vtedy sa musíme v štúdiu spoľahnúť aj na pomoc kolegov editorov. Viem, že mnohí diváci vnímajú najmä to, že sme pekne oblečení a nalíčení, no v našom prípade to nie je to najpodstatnejšie. Hoci pre nás ženy je to, samozrejme, príjemné.
Neláka vás konkurencia?
Nie.
Pôsobíte ako noblesná dáma. Pre mnohé ženy ste inšpiráciou v obliekaní a vo vašom vystupovaní. Je Janette v súkromí iná? Trávi rada čas v teplákoch, odlíčená a s neupravenými vlasmi?
V súkromí mám rada pohodlie. Keďže si v práci užijem šaty, lodičky aj líčenie, doma rada relaxujem nenalíčená, v teplákoch a teniskách. Iná som však iba navonok. Nemám rada pretvárku, preto zostávam stále rovnaká.
Janette, v súkromí sa veľa smejete a aj v práci rozdávate úsmevy na všetky strany. Viete si predstaviť, že by ste moderovali zábavný formát? Lákala by vás zmena?
Zmysel pre humor mám, no to na moderovanie zábavného formátu asi nestačí. Podieľam sa aj na iných než spravodajských formátoch, takže môj pracovný život nie je len o spravodajských témach. Začínala som v Rannom magazíne, kde boli rôzne témy a rozhovory. Moderovala som vedomostnú súťaž Duel, v rádiu som pripravovala reláciu o filmoch, reláciu pre ženy a dokonca sme čítali vtipy od poslucháčov. To však bolo už veľmi dávno.
Ak by ste neboli moderátorkou, v akej oblasti by ste sa cítili ako doma? Čo by vás napĺňalo?
Niekde, kde by som vedela zúročiť svoje skúsenosti. Pracovať s ľuďmi, komunikáciou a obsahom. To je niečo, čo ma definuje a čo by som vedela preniesť aj do inej profesie.
Ako vnímate Slovenky?
Pri rôznych oceňovaniach si uvedomujem, koľko talentovaných ľudí, a nielen žien, na Slovensku máme. Bolo by úžasné, keby mali na svoju prácu, aktivity a rozvoj tie najlepšie podmienky. Zároveň však vnímam aj predsudky a hodnotenie bez poznania širšieho kontextu. Želala by som si, aby sme boli k sebe navzájom úctivejší.
Ak by ste mali vyzdvihnúť jednu svoju silnú stránku, ktorá by to bola?
Precíznosť. Dôkladná príprava. Verím, že rešpekt a uznanie si človek získa odbornosťou a slušným, no pevným konaním.
