Asi by som nemohol mať také poznanie, aké mám dnes. Musel by som byť, nechcem sa nikoho dotknúť, taká ovečka, ktorá slepo verí svojim vodcom. Ale s poznaním a vzdelaním, ktoré mám dnes, by som asi v takejto krajine žiť nemohol. Báť sa slobodne myslieť, nemôcť vycestovať do zahraničia…? Neviem si to predstaviť. Asi by som sa veľmi rýchlo snažil odtiaľto emigrovať.
Našťastie žijeme v slobode a nikam emigrovať nemusíte. O to viac ale migrujete Slovenskom. Napriek seriálovým ponukám v Bratislave, ste totiž zostali s rodinou žiť vo Zvolene. Ako sa dá byť manželom a otcom v jednom meste a seriálovým hercom v inom?
Zvykol som si. Už počas nakrúcania Dunaja sme si s manželkou logistiku nastavili tak, aby sme to zvládali. A zatiaľ to ide. Možno som jeden z posledných mohykánov, ktorý stále odoláva Bratislave. Ale vďaka tomu, že sa po diaľnici viem za hodinu a pol dostať domov, mi zatiaľ stojí zostať vo Zvolene. A každý večer sa vrátiť, aby som zaspával s deťmi. Alebo ich ráno odviezol do škôlky. Rodina je pre mňa stále priorita, ktorej sa snažím prispôsobiť aj prácu a dochádzanie do Bratislavy.
Bola napriek tomu doma už debata o sťahovaní?
Len taká letmá. Hypotetická, že čo keby... Ale reálne sme to neriešili. Aj preto, že tá hodina a pol sa dá vydržať. Keď si predstavím cestu v rannej špičke z Lamača do Ružinova alebo kamkoľvek inde v Bratislave, hovorím si, že som na tom ešte celkom dobre.
Čo vás vlastne vo Zvolene drží?
Asi zázemie, ktoré sa nám tu s manželkou podarilo vybudovať od nuly. Prišiel som sem z východu, študoval som v Banskej Bystrici, zobrali ma do zvolenského divadla... Nepoznal som tu naozaj nikoho a nemal som tu žiadnu rodinu. O to sú všetci tí ľudia, ktorých dnes okolo seba máme, pre nás vzácnejší. Teraz tu už navyše začínajú mať zázemie aj naše deti. Je tu nádherná príroda a páči sa mi aj intimita tohto mesta a celého kraja. Je to taký príjemný únik z Bratislavy. Pred všetkým – pred fotoaparátmi, novinármi, neustálym tlakom. Tu nie som tak na očiach, takže si prichádzam doslova oddýchnuť.
Nepochybujem však, že popularita ide s vami všade. To, čo vám priniesli Dunaj a Sľub, ste predtým nezažívali… Nie ste v menšom meste ešte väčšia hviezda?
Nadviažem na to, čo som hovoril. Páči sa mi, že Zvolen a tento kraj si žijú svojím životom. Snažím sa o to isté. Áno, ľudia ma aj tu spoznávajú, ale vďaka tomu, čo som si priniesol z rodiny, to nemá nijaký vplyv na to, ako žijem. Som rád, že som ustál hlavne ten ošiaľ, ktorý okolo mňa bol minulý rok počas Let‘s Dance. Vedome som s tým pracoval. Nechcel som totiž, aby sa mi stalo to, čo možno niektorým iným. Nehovorím, že dopadli zle, ale možno si nerobia úplne dobré meno tým, že im trochu tečie do nosa. Zrazu to nie sú ľudia, ktorých som spoznal na začiatku Dunaja alebo keď som prišiel do Bratislavy. Vtedy si hovorím: Prečo to robíte? Sláva je predsa tak pominuteľná vec. Raz sa darí, raz sa nedarí…
Ale asi je aj omamná….
Určite. Ani ja nebudem klamať, lichotí mi, keď ma ľudia zastavia a spoznajú. Myslím si, že to poteší každého. Ale že by som na tom staval a žil len z toho, to nie. Taký nie som. O to viac sa teším, keď idem z Bratislavy preč a schovám sa pred tým svetom. A je mi dobre.
Vnímajú už aj vaše deti túto slávu?
Neviem, či úplne. Staršia Hanka má päť a pol roka a všíma si, keď ma niekto zastaví na ulici alebo sa so mnou odfotí. Pýta sa, kto to bol, aj keď ešte nerozumie, prečo tí ľudia chcú so mnou fotku. Aj keď vlaňajší Let‘s Dance bol asi aj pre ňu moment, keď si začala uvedomovať, že to, čo robí jej tatinko, je asi niečím iné.
Len z toho, o čom sme hovorili, je jasné, že nemáte toho na pleciach málo. Nie je čas niečo vypustiť? Viete si napríklad predstaviť, že by ste sa vzdali divadla?
Nie. Divadlo je základným kameňom môjho povolania. Je magické tým, že sa deje tu a teraz, na konkrétnom mieste, v konkrétnom okamihu a už sa nikdy nezopakuje. Preto ho robiť chcem a budem a vždy si k nemu nájdem cestu. Pre mňa je to základ. Budem možno trochu patetický, ale je to ako dýchanie. Bez toho neviem fungovať.
