V čom ste si so svojou postavou podobní a v čom ste úplný opak?
Predovšetkým som sa snažila Ninu stvárniť ako ženu, ktorá je empatická, citlivá, priateľská, sympatická, ale v zásade vie aj šantiť a vie byť aj rázna i ľudská. Môžem povedať, že sa s vlastnosťami tejto postavy stotožňujem aj vo svojom živote, pretože som človek, ktorý má obrovskú škálu emócií. Som človek, ktorý naozaj cíti, miluje naplno. Aj k životu pristupujem tak, že žijem to, čo sa momentálne deje tu a teraz. Takto som sa snažila stvárniť aj Ninu.
Naopak tá Nina vie byť vychcaná, keď potrebuje. Vie to celé nejakým spôsobom obísť a robiť kroky, aby prišla k cieľu. To je asi rozdiel medzi nami, ja takúto vlastnosť nemám. Jana žije vnútornú pravdu voči samej sebe a voči svetu. Hovorím veci tak, ako mám. Možno veľakrát si nedávam servítku pred ústa a poviem tak, ako cítim.
Aký bude príbeh v Tunise?
Ocitáme sa na ambasáde v Tunise. Filip (Daniel Žulčák) sa stane konzulom čím sa začne nový konflikt. Nakrútila som aj svoju najťažšiu scénu v bazéne, kde som sa takmer topila, lebo ja sa neviem ponárať. Mala som povedať repliku, mala som plný nos a ústa, vypila som takmer polku bazéna. Nebolo to vôbec vtipné.
Moja postava Niny je urazená, že ju Filip oklamal, lebo jej nepovedal, že bude konzulom. Medzi nimi sa rozbehne séria doťahovaní. Postupne si k sebe nájdu cestu...
Znie to, akoby si tu mala väčšiu rolu než v Istanbule. Vôňa mora je voľným pokračovaním Lások v Istanbule.
Áno, v Tunise nesieme s Danielom hlavnú nosnú dejovú líniu. V Istanbule sa často menili epizódne postavy, ale tu sme boli tri týždne takmer stále v rovnakom hereckom kruhu. Bolo to intenzívne – veľa spoločných scén, náročné podmienky, horúčava a vlhkosť. Nakrúcali sme predovšetkým na ambasáde ešte po boku Alenky Pajtinkovej a Tomáša Mischuru. Ťahali sme dvanásť hodín, prezliekala som sa z kostýmu do kostýmu, striedala rôzne druhy líčení. Fyzicky aj psychicky to bolo oveľa ťažšie.
Takže ti táto skúsenosť dala veľa aj osobne?
Určite. Každou skúsenosťou človek rastie, aj ja som sa niekde posunula. Každá cesta je vlastne aj stretnutím so sebou samým. V Tunise som veľa času trávila sama, učila sa byť v tichu a prijímať nové prostredie.
Cestovanie vo mne otvorilo aj nové strachy, napríklad s tou vodou. Ja som si doteraz vôbec neuvedomovala, ako to mám s tou vodou. Ja som nikdy nemala problém s vodou, ani ako dieťa. Milujem vodu, chodím do mora, ale hĺbka je pre mňa problém. Keď necítim bezpečie pod nohami. Strach, ktorý mám v podvedomí by som chcela preskúmať.
Máš pocit, že si počas tohto projektu osobnostne vyrástla?
Áno, určite. Každý rok prináša nové skúsenosti, ktoré menia človeka. Vďaka Tunisu som viac spoznala samu seba, svoje strachy aj limity. Uvedomila som si napríklad, že mám problém s hĺbkou vody – a rozhodla som sa prihlásiť na kurz potápania, aby som ten strach prekonala. Aj v tomto je cestovanie krásne – otvára nové horizonty a posúva človeka ďalej.
