Psí hlas do neba nejde. Ale do kina ÁNO. Niekto múdry raz povedal, že psí hlas do neba nejde. Neviem, čo tým dotyčný myslel, ale mýlil sa. A viete, ako to viem? Mám personalizované granule, vlastnú rubriku a meno Bella. A už ma, prosím vás, neotravujte tým, že toto nie je nebo!
A tak je mojou psou povinnosťou vyjadriť svoj názor aj tam, kde ostatní len štekajú ako rachitické čivavy. Hrozné plemeno.
Nemohla som si nevšimnúť všetok ten nabubrený povyk okolo premiéry filmu Generál Golian. V ten istý deň mali premiéru aj varené srdcia a žalúdky v mojej miske. Oveľa komornejšia udalosť, zato s výborným obsadením.
Ako pes o Slovenskom národnom povstaní neviem takmer nič. Práve preto by som od filmu, ktorý sa tvári ako pocta generálovi a SNP, čakala, že mi o nich niečo povie. Namiesto toho som sledovala partiu neborákov na brannom cvičení na Kolibe.
Lenže dnes sa zrejme už nenakrúcajú príbehy. Nakrúcajú sa témy. A dramatický oblúk? Ten zrejme zostal v rozpočte medzi položkami, na ktoré už nezvýšili peniaze. Na pompéznosť, našťastie, vyšlo.
Tvorcovia navyše zatúžili po Gladiátorovi. Lenže Maximus Decimus Meridius by sa sotva vzdal nacistovi. A už vôbec nie v zlej parochni a dokonale vyžehlenom ľanovom úbore. Radšej by tam stál nahý.
Potom sa o slovo hlásia Black Book a Kabaret. Pri nekonečnom klipe v štýle Peaky Blinders som už vyzerala Tommyho Shelbyho. Neprišiel. Asi si prečítal scenár.
A potom sú tu Nemci. Canaris a Kurt Deffner, pri ktorom sa mi pred očami stretli Hans Landa z Nehanebných bastardov a Amon Göth zo Schindlerovho zoznamu. Áno, tvorcovia, všimli sme si. Aj tú večeru v chate, aj tie úsmevy. Tarantinovské napätie však nevznikne len tým, že nacistovi prestrete stôl.
Najzvláštnejšie je, že práve nemecké postavy na mňa pôsobili najsympatickejšie. Naši herci sa snažia vdýchnuť život postavám, ktorým scenár nedopraje poriadne rozhodnutia. Nemci zatiaľ rozohrávajú celý dramatický koncert. Zvláštna pocta povstaniu: najviac života majú tí, proti ktorým sa povstalo.
Ale ja som len pes. Čo ja o tom viem?
Viem napríklad, že keď sa film volá Generál Golian, očakávam, že hlavný hrdina nebude vedľajšou postavou vlastného osudu.
Golian síce napokon vysloví historický rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, ale zásadné rozhodnutie zapojiť sa do povstania už predtým pod tlakom urobila jeho manželka.
A tak mu tvorcovia nechali slová, ale vzali mu rozhodnutie.
Pochybnosti by som mu verila. Strach tiež. Lenže ak jeho najzásadnejšiu dilemu vyrieši niekto iný, generál zostane generálom najmä na plagáte.
Tvorcovia mali pred sebou príbeh ľudí, ktorí sa postavili presile a mnohí za to zaplatili životom. Chcela som pocítiť, čo riskovali, čoho sa báli a prečo sa napriek všetkému rozhodli vzdorovať. Namiesto toho som dostala slávnostnú poctu, pri ktorej som im nemala kedy držať laby.
Pravda, dostali sme aj celú katolícku obec v efektných záberoch. Nebo malo slušnú propagáciu. Lenže ani blízkosť k nemu nezaručuje prednostný vstup. O tom by som vedela rozprávať.
Generál Golian bol príležitosťou získať hlas. Môj nezískal.
Tvorcovia sa natoľko zamilovali do vlastnej pompéznosti, až zabudli na človeka, ktorého meno dali svojmu filmu. Keby som takto vzdávala poctu svojmu pánovi, dal by ma vyšetriť.
Srdcia boli napokon iba v mojej miske.
Vaša Bella. Haf.
