Majka, ako sa máte? Už sú to dva roky, čo navždy odišiel váš Dušan...
Mám sa lepšie, ďakujem. Čas tie rany pomaly hojí, no stále je mi veľmi smutno. Tento žiaľ vo mne zrejme nikdy celkom neodznie, bude tu stále. Dušan bol celý môj život – boli sme spolu takmer šesťdesiat rokov. Tento rok by to bolo presne šesťdesiat. Je mi za ním nesmierne ľúto, lebo bol nielen skvelý spevák, ale aj úžasný manžel. Život bez neho je ťažký a smutný! Tým, že sme nemali deti, mojím najbližším spoločníkom sa stala samota.
To je dnes už vzácne – byť spolu toľké roky.
Boli sme spolu 58 rokov. Dva roky tu už nie je, takže tento rok by to vyšlo na šesťdesiat. Mali sme jedno prekrásne manželstvo. Ani si neviem spomenúť na skutočné hádky. Ak aj prišlo k nejakej drobnosti, väčšinou som to bola ja, kto prišiel, dal mu pusinku a bolo po všetkom. Ale vedel to urobiť aj on – prišiel, dal pusinku alebo povedal: „Majko, nehnevaj sa!“ Boli to úplné maličkosti, nič, čo by stálo za to naťahovať. U nás hádky v podstate neexistovali. Samozrejme, stalo sa, ale vedeli sme si byť veľmi nápomocní. Bol medzi nami veľmi dobrý vzťah a veľká láska.
Veľa ľudí po strate blízkeho odkladá jeho veci preč, aby ich to menej bolelo. Ako to bolo u vás?
Nie, ja napríklad nedám preč nič. Má stále plnú skriňu oblekov, ktoré by som rada darovala divadlu alebo filmu, keby sa im zišli. Sú krásne, vo veľmi dobrom stave – obleky, košele, všetko. Len sa neviem na niekoho napojiť, nemám kontakt na ateliéry, vo filme alebo v divadle. To jediné by som rada posunula ďalej, lebo je škoda, aby to len tak stálo.