Prednedávnom ste sa vrátili z narodeninovej dovolenky. Ako bolo?
(smiech) Nuž, ak máme začať rozhovor optimisticky a zvesela, radšej by som túto otázku preskočila?! Ale dobre, v skratke: Abú Zabí - hneď po príchode na hotel iná izba, než objednaná a zaplatená, manžel v podstate celý čas silný kašeľ a viróza, pri návrate lietadlo vrátené už zo štartovacej plochy pre technickú poruchu, náhradné ubytovanie uprostred noci nie veľmi „kóšer“, ja bez liekov, ktoré ostali v batožine v lietadle, čakanie na recepcii hotela a na letisku dohromady tak 12 hodín! Hneď po návrate žiadne triedenie fotiek do fotoknihy, ale reklamačný kolotoč.
Ešte by som mohla popridávať všelijaké čerešničky na tejto torte, ale hádam aj stačilo (smiech). Ale predsa len - okrem nových cestovateľských poznaní aj jedno veľmi praktické: v prípade ochorenia alebo chrápania jedného z partnerov spánok s hlavou pri nohách toho druhého fakt pomáha(smiech).
Zvyknete cestovať aj s vašimi zvieracími priateľmi?
Nie, na dovolenku s našimi zvieratami rozhodne necestujeme. Momentálne máme štyri, ale boli časy, keď ich bolo o dosť viac. Mali sme dlhé roky šťastie, že sa nám o ne, záhradu a domácnosť postarala naša úžasná susedka Alenka. Až neuveriteľne zodpovedná staršia pani, ku ktorej chodieval náš psík aj na pár hodín, keď sme sa vybrali trebárs do divadla. Pýtali sme sa ho: „Chceš ísť ku starkej?“(smiech) Momentálne vzhľadom na jej vek to už bohužiaľ možné nie je, takže sa nám aj bežné veci života dosť komplikujú, nieto ešte dovolenka.
Možnosť hotelov pre zvieratá, opatrovateliek na inzerát ani nezvažujeme. Poznám sa, celú dovolenku by som vyvolávala domov, či sú v poriadku. Nuž, vybrali sme si spoločnú cestu životom jednoznačne so zvieratami, tak musíme akceptovať všetko, čo sa takéhoto života týka. Ale pre nášho predchádzajúceho psíka a aj pre toho aktuálneho sme v lete jednu dovolenku robievali len kvôli nim a pre nich - do hôr na chalupu nad mojím rodným Tisovcom. Bez elektriny, s vodou len z prameňa, umývanie v potoku, večerné opekačky pri ohníku. Nevedeli si to vynachváliť (smiech).
Ako ste si predstavovali svoj čas na dôchodku a aká je realita?
Nikdy som čas, keď prestanem fungovať v našom showbiznise, nevnímala ako dôchodok. Nemálo rokov, začínala som v roku 1981, som si hovorila, že sa budem riadiť len sama sebou, svojimi pocitmi a nie sledovanosťou, počúvanosťou a podobným parametrami. Verila som, že keď ten čas príde, rozhodnem sa včas a správne. Veď to poznáte, ako je veľké umenie včas prísť, je rovnako veľké umenie aj včas odísť. Myslím si, že dokonca ešte väčšie! Lebo pre mňa je pri odchádzaní veľmi dôležitý nielen správny čas, ale aj istá dôstojnosť. Takže momentálne svoj život žijem vcelku tak, ako som si ho predstavovala.