Nikdy som nič neodkladala na dôchodok. Čo som naozaj úprimne robiť chcela, robila som kedykoľvek. Raz mi pán Lasica povedal, keď som uvažovala o odchode zo Zlatých časov: „A čo chcete robiť, sedieť doma na zadku a variť lekvár?!“ Odpovedala som mu, že veru aj áno! Občas sedím doma na zadku a varím lekvár, najradšej marhuľový.
Akú vlastnosť ste sa na sebe naučili časom tolerovať, nie meniť?
Oj, tých by bolo! Ale naučila som sa tolerovať svoju prehnanú pedantnosť a podarilo sa mi zmeniť svoju tendenciu riešiť problémy zahorúca.
Na čom si dávate ostatné roky viac záležať, pritom v minulosti to nebola priorita?
Jednoznačne zdravie a výber priateľov, s ktorými chcem naozaj rada tráviť svoj čas.
Preferujete byť skôr sympatická alebo pravdivá?
Fuuu, takto som sa nad sebou naozaj nikdy nezamýšľala. Preferujem byť sama sebou, snažím sa byť úprimná, empatická, v pohode a po svojom, či to už niekomu sympatické je, alebo nie.
Čo robíte, keď máte pocit, že svet je príliš hlučný?
Snažím sa byť „potichu“ aspoň ja.
Nie je žiadnym tajomstvom, že vo viacerých veciach ste tzv. stará škola – žiadne sociálne siete, ani aplikácie na email v mobile. Čo ešte a prečo?
Je to jednoduché. Tak to mám rada a môžem stále o tom rozhodovať sama, bez „straty desiatky“. Veľmi mi to šetrí čas a robí mi radosť chodiť so zloženkami na poštu, písať a posielať klasické pohľadnice, čítať klasické noviny a knihy. Na pošte si pokecám s milou pani za okienkom, ktorá mi povie nielen to, že mi červená nepristane, ale porozpráva aj o svojich vnúčatách. Najmenej štyri knihy, ktoré si trepem v kufri na dovolenku, potom tam nechám. V Indii som takto založila poličku s nápisom Slovakia. A ešte niečo, naozaj nemám rada, keď dostanem vianočné štylizované prianie, ktoré ku mne a k ďalším desiatkam adresátov priletelo vďaka jednému kliknutiu. Ja vždy napíšem niečo osobné, čo ma s tým ktorým človekom spája.
Aj sa vás snažila trebárs dcéra nahovoriť, aby ste v niečom zmenili názor? Videla som, že na Facebooku účet s vaším menom vytvorený je.
Dcéra by mi to rozhodne nevnucovala, pozná ma. Ani neviem, čo je to účet na Facebooku. Ak tam je, tak ja som si ho rozhodne dobrovoľne nezaložila. Vidíte, tohto sa bojím, že všetky tieto moderné vymoženosti mi môžu vstupovať do života bez toho, aby som o tom vedela a aby som si to priala.
Keď sme sa v telefonickom rozhovore bavili o fotení, hneď ste povedali, že fotky pošlete. Pritom práve ženy si zvyknú tento deň užiť. Vás to otravuje a vždy to tak bolo?
Vždy. Chápem, že v súvislosti s tým, čo som robila a ešte aj robím, je fotenie v podstate nevyhnutná povinná jazda. A presne tak to beriem i dnes. Mám radšej „voľné jazdy“. Veta od istého fotografa: „Pani Vacvalová, a zúbky neukážeme?!“, je pre mňa značnou výstrahou, že prirodzenosť sa niekde podela. Keď už to musí byť, rada sa fotím v spoločnosti zvierat. Tie vás pri fotení donútia tváriť sa tak, ako prinesie daný okamih. A dobrý fotograf to vie zachytiť.