Presťahovanie sa do domu znamená splnenie sna?
Celý život som prežila v bytoch väčšinou v centre mesta. Určite aj to je dôvod, prečo som nikdy nešoférovala. Desať rokov sme s manželom chodili po Slovensku a pozerali chalupy. Nakoniec sme pred dvoma rokmi natrafili na starší dom neďaleko Bratislavy s tým, že raz si ho prerobíme a pôjdeme tam bývať. No začiatkom roka som mužovi povedala, že my s deckami už ideme. Zrazu mi vôbec neprekáža, že máme starú podlahu a trošku kvapká radiátor. Naučila som sa založiť oheň v krbe, deti ráno odchádzajú 06:57 na autobus a vôbec im to neprekáža. Užívajú si samostatnosť.
Znamená to, že po vyše dvadsiatich rokoch aj váš vzťah prechádza do iného levelu, keď manžel ostal v Bratislave?
Máme „striedavku“. Nie detí, ale bývania (smiech). Čo si budeme hovoriť, hoci sa manželia majú radi, lezú si občas na nervy. Navyše manžel sa na náš dom pozerá hlavne cez prácu. Keď bola reč o tom, že sa teraz presťahujeme celá rodina, bol nervózny, čo všetko bude musieť popri svojom zamestnaní a po práci na dome robiť. Zrazu to nebola pre nikoho radosť. Vyskúšame, uvidíme, ako nám to takto pôjde. Je to možno aj o hľadaní odvahy v našich dlhodobých vzťahoch. Každý totiž prechádza rôznymi obdobiami, aj my ich máme za sebou. Najdôležitejšie pre mňa však je, či sa môžeme na seba spoľahnúť. A to stále funguje.
Už si niekde spomínala, že po štyridsiatke si objavila čaro behu. Je to tvoj čas na sebareflexiu?
Čaro behu som objavila pred rokmi, dokonca ešte skôr, ako s tým začal môj muž. Nebavilo ma však behávať s ním. Priznávam, niekedy som na jeho beh žiarlila, lebo keď prišiel z roboty, hneď si išiel zabehať. Ja som sa k tomu vrátila po dlhšej pauze po tom, čo som riešila svoje psychické zdravie a nábeh na úzkosti. Namiesto toho, aby som si dala tabletku, idem si zabehať. Zároveň vtedy riešim vnútorné dialógy, čo som mala povedať, čo si kto myslí a podobne. Sú zbytočné a „špinia“ mi hlavu, ale zatiaľ si neviem pomôcť.
Bavíš sa aj s deťmi o tom, ako sa nezacykliť vo svojich myšlienkach?
Viko má 16 rokov a je môj veľký učiteľ. Je v puberte, takže je najmúdrejší na svete, nemá dôvod o sebe pochybovať, ale patrí to k jeho veku. Zdá sa, že zatiaľ je veľmi nad vecou, momentálne oňho nemám strach. Grétka je o štyri roky mladšia a v nej skôr vidím seba. Hoci ja v jej veku som ako 12-ročná Lujzička mala prvé komplexy – krivé nohy, druhú bradu, no ona je dokonalá. Veľa sa rozprávame. Pre mňa ako mamu je výzva skúsiť moje deti viac chápať v ich veku a nepozerať sa na ich problémy optikou štyridsiatničky. Určite prídu aj náročnejšie obdobia v ich životoch. Môžem len dúfať, že potom za mnou prídu tiež a zdôveria sa mi. Zatiaľ sú veľmi otvorené. Aj keď sa bavíme o mojich zlyhaniach, hodnotia ma celkom pozitívne.
Kedy sa ti zdá, že zlyhávaš?
Keď sa opustím a začnem kričať. Vtedy počujem: „Mami, brzdi, lebo povieš niečo, čo budeš ľutovať a aj tak sa ospravedlníš.“ Hneď ma odhalia. Hlavne Viko, ktorý mi v mojom návale zlosti povie: „Mami, asi si hladná.“ (smiech) Tým ma vytočí ešte viac, ale obyčajne má pravdu.
Vravíš, že nešoféruješ. Neobmedzuje ťa to?
Už som začala. Donútili ma k tomu vlaňajšie okolnosti. Boli sme na Pohode, manžel si skoro ráno sadol za volant, zastavili nás policajti a nafúkal zostatkový alkohol 0,17 promile. Môj muž nezvykne piť takmer vôbec, ale večer si dal pár pív. Je to pre nás veľký zdvihnutý prst.
Zrazu nebola iná šanca, len aby som do Bratislavy šoférovala ja, keďže som nemala v sebe ani kvapku. O týždeň neskôr sme išli na dovolenku a keďže niekoľko mesiacov trvalo, kým sa k vodičáku opätovne dostal, neostávalo mi nič iné, len sa cestou do Chorvátska naučiť šoférovať. Veľmi si však na to nezvykám. K nám na dedinu radšej cestujem autobusom. No už som prvýkrát v živote bola aj na veľkom nákupe autom (smiech).
Posledné roky sa akosi rozmohli podcasty. Ty si svoj mala tiež. Máš pocit, že sa v mediálnom priestore riešia aj témy, o ktorých netreba toľko hovoriť?
S Daškou Šimekovou sme nahrali 50 častí podcastu Svetlo uprostred tunela, vyriešili sme, čo sme chceli, je to uzavreté. Na môj vkus je podcastov strašne veľa. V každom je nejaká múdrosť, rada, návod. Niekedy ich už ani nevládzem počúvať, pustím si radšej hudbu. Je však dobré, že sa hovorí o všetkom možnom, pretože kto si chce niečo nájsť, má šancu. Mám dobrý pocit, že sa prestávajú veci tabuizovať.
No moja mamina má iný názor. Zdá sa jej, že netreba nahlas riešiť perimenopauzu alebo psychické problémy. Bola prvá, ktorá mi povedala: „Nehovor, že chodíš k psychologičke, pretože budeš za bláznivú a akurát prídeš o robotu.“ Nedala som si povedať a o robotu som prišla. Neviem síce, do akej miery to s tým súvisí, lebo nikto mi to priamo nepovie.
Sú témy, o ktorých by si si s maminou rada pokecala, ale akosi to nejde?
Veľmi by ma zaujímalo, ako prežívala niektoré veci, keď bola v mojom veku. Mám 43 rokov. Ale nie sme schopné sa o tom baviť. Ona je totiž dnes už inde, vo veku 65 rokov mi hovorí, aby som sa netrápila. Mne však nepomôže, keď mi to takto povie, lebo v jej veku sa tým už asi naozaj nebudem zaoberať. Náš ostatný konflikt vznikol presne z toho, že som ju navádzala na to, aby si spomenula na rady z môjho veku a nedávala mi rady z veku, ktorý teraz má.